V dnešnej dobe je stretnutie s človekom, ktorý je neustále nabitý pozitívnou energiou, ktorý je, aj napriek ťažkostiam, veselým a plným optimizmu, vzácnosťou.
Naproti tomu sa častejšie stretáme s opakom. Stačí si len predstaviť bežnú situáciu - stretnutie sa s nejakým známym po dlhšom čase. Čo sa dozvieme pri otázke: "Ako sa ti darí, čo máš nové?" Takmer vždy sa dozvieme o všetkých starostiach (pracovných, rodinných) a všetkých ťažkostiach (fyzických, psychických), o tiesňach (finančných, časových)...ale len málo sa dozvieme o všetkých radostiach, ktoré dotyčný v živote môže vnímať. Podčiarkol som slovo "môže". Prečo?
V živote je nám ponúknuté také veľké množstvo darov, ktoré už však absolútne nevnímame. Niektoré z nich z dôvodu, že ich berieme ako samozrejmosť. Vezmime si napríklad také zdravie. To je asi najčastejší príklad, pretože každý človek už mal v živote nejaké zdravotné problémy (minimálne bol už niekedy chorľavý). Aké vzácne je zrazu pre nás. Aká túžba po zdraví sa v nás prejaví pri ležaní v posteli s horúčkami a s výhľadom na nádherný slnečný deň, ktorý si všetci užívajú. Ako veľmi je zasiahnutý človek, ktorý celý život rád športuje a zlomí si napríklad nohu. Čo by vtedy dal za krátku túru na bicykli. Prečo ale vysedával pri počítači, keď ho kamaráti volali a mal nohu v poriadku?
Ďaľším vrelým a častým príkladom sú deti. Tak unavujúce a preto častokrát odložené pred televíziou, počítačom a absolútne ignorované. Všetko pre naše pohodlie, pre náš pokoj. Čo by za to dali rodiny, ktoré nemôžu mať deti? Čo by dali za nočný plač ich malého dieťaťa, za hluk v domácnosti, ktorí robia rozšantené decká?
Existujú aj dary, ktoré si nevážime nie z dôvodu, že by sme ich brali ako samozrejmosť, ale pretože ich vôbec nevnímame.
Niektorí ľudia sú nesmierne šikovní. Majú rôzne nadania, talenty. Boli obdarovaní vecami, ktoré iní nikdy nezískajú, aj keby sa pretrhli od snahy. Ich život môže byť lahším a štastnejším. Stačí len jedno - vedieť tie dary využiť a pochopiť ich pravý zmysel. Taktíto ľudia sú možno často žiadaní o pomoc. Rovnako často ju však odmietnu ponúknuť s odôvodnením, že nemajú na to čas, že by ich to zaťažilo. Odmietajú urobiť niečo extra, niečo, čo by nemalo byť viditeľne v ich propech. Nevážia si možnosť pomáhať. Nemyslia na ľudí ktorí sa celý život cítia zbytočnými a tad radi by niečo užitočné pre niekoho spravili. Ale nemôžu, lebo nevedia ako.
Podobných príkladov je veľké množstvo. Každý ich nájde vo svojom živote. Stačí len otvoriť oči. Každý sa môže tešiť z toho, čo má. Zase raz to "môže". Zase raz to slovo, ktoré je tak často nahradenými hnusným lenivým a zaslepeným "NECHCE".
Z maličkostí sa sa jednoducho radovať môžeme, ale nechceme. Prečo? Sme snáď nesvojprávni?
Niekedy to tak vyzerá, že našu hlavu riadi niekto iní. Sumárne tomu hovoríme spoločnosť alebo dnešný svet/doba. Rozdelením na drobné získavame bulvárne médiá, lifestylové časopisy so zárukou spokojnosti, príklady úspešných a prehnaných kariéristov, tlak kamarátov, rodiny.
Ľudia, ktorí sa tešia z maličkostí, tí fantastickí optimisti, ktorí v každej negatívnej veci túžia nájsť pozitívne aspekty narážajú na tsunami pesimizmu. Ten falošný pesimizmus, ktorý si tak často vraví realizmus a racionalizmus. Odcudzuje ľudí, ktorí sa tešia zo života a berú ho takí, aký je. Tvrdí, že optimisti sú rojkovia, ktorí nič nedokážu, pretože sú so životom spokojní. Tvrdia, že svet patrí večne nespokojným, ktorí len vďaka neustálemu sťažovaniu, kritizovaniu a bedákaniu dokážu napredovať.
Je to klam, absolútne nepochopenie optimistického pohľadu na svet. Tento pohľad nie je slepý a rovnako musí obsahovať prvky kritiky. No tá spočíva najmä v kritike seba samého, v náhľade na svoje vnútro, prehodnocovaním svojich vlastných skutkov, postojov a hodnôt.
V živote sa stretáme každý deň s nespokjojnosťou. Môžeme ju však premôcť - stačí len chcieť.
Čakáš dlho na autobus? Prestupkávaš už pol hodinu? Si z toho nervózny? - Uvedom si, že čo by za takú pol hodinu prestupkávania dal človek, ktorý sa nehodou ocitol na vozíku.
Si unaháňaný z nakupovania? Nesťažuj sa! Nikto ťa do nich nenútil. Šiel si sám a dobrovoľne. A uvedom si, že sú ľudia, ktorí denne strávia niekoľko hodín prehľadávaním kontajnerov a hľadaním kúska starej salámy a chleba - nemajú na výber.
Nemáš štastie a iní ho má? Uvedom si - sám si tvorcom tvojho šťastia. Šťastný dokáže byť každý...!!!
Stačí tak málo - tešiť sa z darov, ktoré máme a ktorých je často viac ako všetkých starostí a ťažkostí dokopy!
* Milujem ľudí, ktorí sa tešia zo života. Sú ako anjelmi v tomto hektickom svete. Vážim si ich veľmi. Minulí týždeň som takých stretol dvoch.
Jedným bola stručká pani, ktorá ma požiadala o pomoc pri zliezaní schodov. Nemohla skoro ani zdvihnúť nohy, len tak sa šúchala. Napriek tomu sa smiala a tešila sa z toho, že môže aspoň prejsť do kostola a navštíviť vnúčatá. Síce jej to trvá každým dňom dlhšie a dlhšie, ale mnohí v jej veku už nedokážu chodiť, konštatovala potmehúcky.
Druhým je môj veľmi dobrý kamarát - bývalý aktívny športovec, behával maratóny a behy do vrchu. Celý život zasvetil športu a zdravému životnému štýlu. Má ešte len 50. Postihla ho chorba, "zákerný Parkinson" sa prikradol takmer zo dňa na deň.
Dnes už nemôže behať, pohybuje sa len nemotorne, ako taký robot. Navštívil som ho. Rozprávali sme sa. Ja som bol rozpačitý (bo som v šoku z jeho zdravotného stavu), ale on bol napodiv usmiaty a vtipkoval ako vždy. Na záver návštevy mi pomalým a neobratným krokom podal pohár čerstvého medu. Aj napriek chorobe sa venuje včelárstvu. Býva unavený, ale neprestáva zachovávať zmysluplný život. Povedal mi a odkázal to všetkým mojím kamarátom, aby sme si vážili zdravie.
