"Mal som sen", píše v jednej zo svojich kníh večný optimista, spisovateľ a samaritán tela a duše Phil Bosmans.
"Predo mňou stálo mongoloidné dieťa a ja som ho túžil objať... Vedel som, že len ak ho objímem a pritisnem k sebe, pocítim jeho vďaku a lásku a budem naozaj skutočne šťastný..."
Aké obdivuhodné je sledovať rodičov postihnutého dieťaťa. Mal som viackrát tú česť. Málokto si dokáže predstaviť obetu, ktorú musia títo rodičia podstúpiť. Málokto pozná takú obrovskú mieru trpezlivosti, ktorou títo rodičia musia disponovať, aby sa poctivo a s láskou dokázali starať o postihnuté dieťa. Rodičia takto postihnutého dieťaťa mu musia byť pozitívnym príkladom v každej situácii, pretože dieťa ich takmer vo všetkom napodobňuje.
Pozitívny príklad by mali dávať všetci rodičia, u rodičov postihnutého je to jediná cesta k zvládnutiu a k vychovaniu ich ratolestí.
"Túžil som ho objať, pocítiť jeho lásku a tým byť naozaj šťastný..."
Poznáte to? Poznáte ten krásny pocit, keď k vám vaše dieťa príde, objíme vás a povie, že vás ľúbi?
Práve táto schopnosť - schopnosť čistej lásky zo strany dieťaťa je odmenou pre tých, ktorí sa s láskou rozhodnú postihnuté dieťa prijať.
Ak vás takéto dieťa objíme, môžete si byť 100percentne istý, že tak robí úprimne, bez bočných a sebeckých dôvodov. Jeho láska je podávaná v tej najčistejšej forme, a to vždy. S tým sa v živote stretneme málokedy...
Aj ja som mal tú čeť. Mal som tú čeť pocítiť neuveriteľne láskavé, radostné a šťastné objatie človeka s Downovým syndrómom. Nebolo to už dieťa, ale to nič nemení na skutočnosti, že objatie bolo z lásky.
O čo krajšie bolo, keď sa mi dostalo od človeka, ktorý pochádzal z Británie - ktorý mi dokonca asi ani vôbec nerozumel.
Tá pani, siahajúca mi niekde po hrudník, sa jednoducho ku mne rozbehla a objala ma. Nechcela ma pustiť a srandovne sa škerila. "Páčite sa jej, má vás rada...", s úsmevom mi oznámili jej príbuzní. Snažil som sa jej niečo spýtať, ale, ako vravím, nerozumela mi....
Pred určitým časom mi jej brat v rozhovore cez internet oznámil, že postihnutá sestra zomrela. Dožila sa krásneho a na tak postihnutého človeka obdivuhodného veku - mala cez 50.
Popriaľ som úprimnú sústrasť a on sa len usmial a povedal: "To je v pohode, už je v nebi..."
A tak sa rozprúdila debata, ktorej záverom bolo úprimné vyznanie, že celá jeho rodina bola veľmi šťastná, že mali takto postihnutého príbuzného. Samozrejme, na začiatku to bolo ťažké a určite sa netešili z tohto údelu. Dary, ktoré im však tento človiečik priniesol si uvedomili až časom. Súrodenci sa po smrti rodičov pečlivo starali o svoju sestru, na ktorú by nedali nikdy dopusťiť. Vďaka jej spoznali, čo znamená skutočná láska.
Aké krásne slová v kontraste s myšlienkami dnešného sveta. Británia - 90% matiek, ktorých plod je podobne postihnutý, sa rozhodnú zriecť sa bremena a podstúpiť potrat.
Aké sú ich argumenty? Ževraj sa bude dieťa trápiť? Ževraj bude trpeť celá rodina?
Ak stretnete rodinu s takýmto dieťaťom, vždy vám povedia len to najlepšie. Trápenia samozrejme sú a obety sú nepredstaviteľné.
V ktorej rodine však nie sú trápenia? Má azda niekto život úplne bez problémov? Má azda niekto z budúcich rodičov alebo ročičov zdravých detí istotu, že ich dieťa raz neskončí s ťažkou chorobou alebo úrazom?
Je obdivuhodné vidieť lásku rodičov a blízkych, ktorí majú v rodine takto alebo inak postihnuté dieťa. Ich prístup je skutočným hrdinstvom v dnešnom svete, v ktorom s prevahou víťazí sebecké "JA"...
