Prečo by som mal pomáhať nevďačnému slepcovi?!?

Autor: Marek Strapko | 20.11.2011 o 11:47 | Karma článku: 26,50 | Prečítané:  4328x

"Za dobrotu na žobrotu", známe to príslovie. Vo veľkom je aj pravdivé. Často sa stáva, že človek úprimne pomôže, ale odmenou mu je len šomranie, ba niekedy kritika. Prečo by sme teda mali znova a znova prežívať tieto skutky nevďačnosti? Nech si teda pomáhajú sami...

Začalo to nevinne, pri ceste do kostola. V meste máme dvoch slepých ľudí, ktorých častejšie stretávam.
Jeden z nich žije sám, preto to človeka naozaj láka a núti pomôcť mu. Oslovil som ho preto práve pred vstupom do kostola, že ho odprevadím do lavice. V tej chvíli som však netušil (ani som tušiť nemohol), že on je zvyknutý chodiť výlučne bočným vchodom. Tak som obdržal "jeho prvé ďakujem".

Vtedy som však ešte netušil, že príbeh s ním sa ešte nekončí...

Asi o týžden sme na seba natrafili na miestnej pošte, ktorá sa nachádza úplne na opačnej strane mesta. Aká to náhoda, náš slepec žiadal niekoho, kto ide jeho smerom, o doprovod. Tú cestu totiž nepozná dôkladne a navyše sa za roky (odkedy je slepý) veľa toho pomenilo.
Nuž, nedalo mi to a vzal som ho.

Osobne patrím medzi ľudí, ktorý radi komunikujú a sršia optimizmom... Nuž spustil som teda aj na nášho slepca. Bohužiaľ som ostal zaskočený. Na každú, aj tú najkrajšiu, otázku prišla nepríjemná, štipľavá odpoveď. Sarkazmus, pocit nenávisti voči svetu, voči svetu, ktorého súčasťou som aj ja. Každá jeho poznámnka sa akosi zaryla aj do môjho srdca a dotkla sa ma. 
"To snáď ani nie je možné, čo je to za človeka...", hovoril som si počas túžobného očakávania cieľa našej spoločnej cesty.
"Prečo idete tadiaľto? Kade to ideme? Tadeto nerád chodím!"... stále dokola rovnaká pesnička. Mal som sto chutí nechať ho tam, ale nedokázal som to.
Prišli sme do cieľa, pošomral zase niečo a to bolo "jeho druhé ďakujem".

Tak veľmi som si želal, aby som ho často nestretával, že som ho nakoniec začal stretávať takmer deň čo deň.
Zvyčajne ráno. Chodieva do kostola, neskôr do obchodu. Často mi kríži cestu (býva v susednom paneláku). 
Čím viac som si želal jeho neprítomnosť, tým častejšie kráčal predo mnou, náražajúc paličkou do kade-tade odparkovaných aút. 
Takmer nikto si ho nevšímal, nikto mu nepomáhal. "Majú vari všetco s ním rovnaké skúsenosti?", pýtal som sa sám seba.

Túto moju domnienku mi potvrdil môj otec. Ten pán bol totiž aj v čase, kedy videl, veľmi nepríjemným človekom. Bol takým typom "buzeranta", s ktorým sa ťažko človek na niečom zhodne.

 

Ani neviem prečo, zobral som to ako výzvu. Vždy, keď som mohol, ponúkol som sa mu. Tentokrát som mlčal, aj keď pre mňa je to veľmi ťažké. Nepýtal som sa nič, nevravel som vlastné názory. Mojím cieľom bolo len pomôcť mu...

Moja taktika bola zrejme správna. Ten človek je jendoducho sám. On sa potrebuje posťažovať, vyrozprávať. On nechce počúvať, on chce jednoducho mať niekoho, kto ho vypočuje. 
Dozvedel som sa všeličo. Kde pracoval, ako nemá rád komunistov, ako mu pred 20 rokmi doktor nedopatrením zničil zrak. 
Dozvedel som sa o jeho práci maséra v Taliansku, kde si zarobil na dráhú operáciu srdca. Ukázal mi svoju zranenú, hnisajúcu nohu - také bolesti by nechcel mať nikto z nás.

Na vlastné oči som bol svedkom toho, ako ho chceli v mäsiarstve oklamať a ponúknuť mu nekvalitné mäso. Bol som svedkom aj nenávisti a zlobe jeho susedov, ktorým sa nepáči jeho záhradka na balkóne (bol záhradkárom celý život).

Uvedomil som si, že človek s takýmito ťažkosťami a s toľkými zlými skúsenosťami s ľuďmi jednoduchpo nedokáže byť príjemným. Keď ešte prirátame jeho tvrdohlavú povahu - už som sa viac nečudoval jeho nevďačnosti a zlobe.

Sprevádzanie tohto pána som začal brať z úplne opačného uhla pohľadu.

Ja som tiež niekedy prchkej povahy a trpezlivosť, ktorú musím vynaložiť pri jeho prítomnosti, ma učí ovládať sa. Uvedomil som si, že je to v podstate dar, na ktorom mám šancu zdokonalovať samého seba. Neviem do budúcnosti, či rovnako nedopadne niekto z mojich najbližších a práve trpezlivosť, ktorej sa učím pri tomto človeku, môže byť niekedy užitočným prvkom môjho života.

 

Po niekoľkých mesiacoch sa ale stal zázrak. Po prvýkrát sa mi dostalo pravého ďakujem. Aj keď rozhovor s týmto pánom je vždy ťažký a niekedy máme konflikt ohľadom cesty, ktorou kráčame (ja rád chodím skratkami), vždy na konci zaznie ĎAKUJEM. 
A človek sa naozaj zrána cíti oveľa lepšie, keď deň začne malou obetou.

 

A čo z toho vyplýva?

Dobré skutky sú veľkým darom, na ktorom má každý z nás šancu ukázať svoje JA - plné lásky a ľudskosti.

Je oveľa ľahšie konať dobré skutky ľuďom, ktorí sú príjemní, usmejú sa vždy a poďakujú.

O čo krajšie a čnostnejšie je konať dobré skutky tam, kde za to nedostatanete absolútne nič!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?