Slovenská Fatima, Lurdy, Medžugorje...

Autor: Marek Strapko | 6.10.2012 o 12:55 | Karma článku: 12,19 | Prečítané:  1516x

Nikdy som nebol na žiadnom z týchto veľkých pútnických miest. Boli obobia, kedy som po tom nesmierne túžil, ako keby ich návšteva mala  byť jediným cieľom môjho života. Aj keď túto túžbu stále nosím v srdci a verím, že sa mi časom splní, nie je už u mňa bezvýhradne upredňostnovaná... Prečo?

Týmto miestam som spočiatku nepripisoval zvlášť dôležitú rolu. "Zjavenia Panne Márie?...ja neviem, veril som trošku tomu, ale vždy som sa smial na tých fanatických pútnikoch. Aj keď som odmalička s otvorenými ústami počúval rozprávanie kamaráta, ktorý mal blízky vzťah k vizionárom z Litmanovej a ktorý mi čítaval o zjaveniach v tejto východoslovenskej dedinke, nikdy som neprecitol do stavu, aby som tam musel ísť. Odradzovala ma už len tá predstava modlenia, vzývania, tlačenia sa pri zázračnom prameni a vízia starých babiek-fanatičiek (tam som ich kedysi nazýval ako mladý).

Na druhej strane, vždy som sa rád chodil modliť, respektíve posedieť si do chládku na lavičku za náš farský kostolík v Dubnici, kde som zakaždým načerpal trošku pozitívnej energie. Moc som to však nepripisoval soche Panne Márii, skôr som to bral ako relax na čerstvom vzduchu, ďaleko od hluku mesta.

Ako tak človek rastie, dospieva (aspoň by to tak malo byť). A niekedy aj po stránke viery. To, čo mi kedysi prišlo absurdné, keď ma mama hnala do kostola a po kostole ešte za kostol (k spomínanej soche), bolo za mnou. Ja som už teraz nemusel - nemusel som ísť ani do toho kostola, nie tak ešte k tej soche, vo svojom vzácnom voľnom čase. Akosi som tak však chodil stále rád a ešte radšej. 
Všetci to poznáte, človek trošku starne (aj keď je ešte mladý) a tých problémov akosi pribúda. Tam sa v škole nedarí, tam ťa dievča nechá, tam ťa iní nechápu, v praci sa nedarí.
Odvtedy sa aj môj vzťak k našej soche Madony zmenil. Už som tam len tak nesedel - o to častejšie som sa modlil. Najčastejšie úprimne - ako keď sa bavím s človekom.

A prišli chvíle, kedy som bol vypočutý. Nie možno v smere, ako som ja chcel, ale určite som bol. Často som to pochopil až časom, že to, o čo som prosil bolo nesprávne a čo som odmietal bolo vynikajúce. Tak to už raz pri viere chodí.

 

Môj vzťah k púťam sa zmenil rovnako. Čuduj sa svete, bol som zavolaný - donútený, ísť do tej Litmanovej. Všetko tam bolo iné, ako som si myslel. Najviac ma potešili slová biskupa, že nemusíme veriť tým zázrakom, dôležité, že sme tam. Vtedy odpadol zo mňa kameň predsudkov o fanatizme a ja som si pri tejto návšteve našiel to, čo som potreboval.

Odvtedy som chcel už len jediné - Fatima, Lurdy, ale najprv Medžugorje.

Chystal som sa tam každý rok, ale akosi mi to nevychádzalo. Neviem ani prečo, času som mal dosť, finačne to nebolo náročné, organizácia tiež super - o dnás chodia každý rok.
Jednoducho nechápem, ale čosi sa vždy postavilo proti.
Dospelo to do štádia, že som sa blízkych pýtal s nervozitou na perách, že prečo sme tam kruci tento rok nešli...
Nechápal som moju zaslepenosť návštevou toho, určite krásneho, miesta.
Nechápal som, až donedávna.

Panna Mária Dubnická

V našej farnosti sme tento rok slávili krásne jubileum - 270. výročie pútí k našej Panne Márii v Dubnici. Tieto púte skutočne každoročne vítali množstvo pútnikov z celého okolia (neberúc do úvahy časy totality).

A pri tejto príležitosti vyšla aj skutočne hodnotná kniha, ktorá okrem historických faktov o našom chráme, soche a farnosti zachytáva desiatky, stovky svedectiev ľudí - vypočutých na príhovor našej Madony.

Pustil som sa do ich čítania, písané sú vtedajších jazykom - o to krásnejšie znejú vyjadrenia vďaky. Píšu ich chudobní, ale aj bohatí, sedliaci, ale aj členovia grófskej rodiny.
Uzdravenia na tele, ale aj na duši - o tom je Dubnická kniha zázrakov.

A ja som sa vtedy zastavil a spomenul som si na krásnu sochu Madony, spomenul som si na časy, kedy som trávil čas modlitbou za naším kostolom. Namiesto toho som v poslednom čase sníval iba o veľkom Medžugorí a Fatime, o našich Turzovke, Dechticiach, Litmanovej..... a zabudol som, že prebahoslavená Panna je všade.

Rovnako, ako v živote nevážime si malé dary, ani ja som si nevážil možnosť modlitby pri našom chráme, ktorý mám z okna na dosah. 
Sen o návšteve Medžugorje, Fatimy stále mám, ale nie je už mojím hlavným cieľom...ten tkvie v prítomnosti.

Odpusť mi  ešte raz "Matka", že som zaslepený veľkým nevážil si to malé!...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?