Šesťdesiaty ôsmy - rok ťažkej špiny, ale nie len u nás

Autor: Marek Strapko | 21.8.2013 o 10:30 | (upravené 21.8.2013 o 12:23) Karma článku: 4,17 | Prečítané:  556x

Ako som tak stál na nedobytných hradbách Derry v Severnom Írsku a  z diaľky som sledoval pamätník "Krvavej nedele", spomenul som si na inváziu sovietskych vojsk do Československa. Síce roky moc nesedia, "Krvavá nedela" sa udiala až o niekoľko rokov neskôr, predsa som v tom našiel množstvo paralel. Sú nimi ťažké časy a hlavne snaha obyvateľstva o zmenu. A práve o ňu sa snažili mnohí, až do chvíle...

Vždy ma fascinovali životné náhody, aj keď osobne na ne moc neverím. Podľa mňa má všetko v živote zmysel, možno ako veriaci to vnímam silne cez prítomnosť nevyspytateľných Božích ciest. A takou náhodou bolo aj spoznanie dvojice Seveírov, ktorí mi silne pripomínali domov a hlavne mojich rodičov.
Všetci štyria sú totiž narodení v roku 50.-tom roku, zosobášení v roku 1971. Rovnako, ako moja mama, aj Roseline pracovala v zdravotníctve. Môj otec je organista v kostole a Patrick na oplátku spieva v zbore. Preto bolo skutočne príjemné, spoznať ich - stali sa na čas mojimi adoptívnymi rodičmi.

Ale okrem vonkajších podobností, aj ich život mi silne pripomínal to, čo prežívali moji rodičia, v takmer 2 000 kilometrov vzdialenom Československu.

Chudobný skromný život a diskriminácia

Patrick a Roseline sú katolíci. Boli tak aj vychovávaní. Pre všetkých, ktorí sa aspoň trošku vyznajú v Seveírskej problematike je jasné, že v tejto krajine dochádzalo k porušovaniu základných ľudských práv a slobôd. 
Ako katolík Patrick žil v malom dome, v ktorom sa tlačilo sedem detí. Ich žiadosti o väčší dom boli opätovne zamietané. Naproti tomu, blízko jeho ulice stálli obrovské domy, v ktorých buď nebýval nik, alebo maximálne jeden človek - protestant. 
A diskriminácia nesúvisela iba s bývaním. V snahe získať lepšie vzdelanie a najmä v snahe získať zamestnanie boli príslušníci protestantských cirkví (a hlavne členovia Oranžského rádu) citeľne zvýhodňovaní. V úradoch pracovali výhradne protestanti, nevraviac o bezpečnostných službách a významných politických postoch. Uzurpácia a potláčanie slobôd sa prejavovalo aj vo volebnom práve, kde niekedy nebol hlas ako hlas.

Pripomína mi to silne časy, keď si bez straníckej príslušnosti len ťažko získal dobré postavenie. Môj otec napríklad mohol ostať vo vojsku, ak by sa vzdal viery - a jeho záľuby organu. Rovnako si spomeniem na skonfiškované majetky môjho dedka alebo povinné alimenty, za ktoré dedko aj nejaký čas sedel (až pokiaľ komunisti nezistili, že sa nemá kto starať o hospodárstvo a prepustili ho).

Podobne sa dá vnímať aj skutočnosť, že Severné Írsko brázdili a aj brázdia veľkolepé pochody Oranžistov, ktorí oslavujú porážku katolíckeho kráľa a nastolenie nadradenosti protestantského vplyvu.
Aj u nás sa prezentovali "najvyšší" veľkolepými chválami socializmu - prvomájové prehliadky a vymleté propagandistické akcie tohto typu.

Pochody za občianske práva a Pražská jar

Niet sa čo čudovať, že roky delenia, diskriminácie a nejasností museli priniesť aj snahy o vyriešenia a nastolenie rovnoprávnostia ľudskosti. U nás sa to nazývalo "Pražská jar", ktorá už ale uzrela svetlo sveta na jeseň 1967. 
V Severnom Írsku sa v tom čase začali formovať, spočiatku spontánne, neskôr organizované pochody za ľudské práva, ktorých poprední členovia vytvorlili Civil Rights Association (Asociáciu za občianske práva).

Vyvrcholením týchto snáh o vytvorenie mierumilovného a hlavne spravodlivého prostredia boli udalosti, ktoré u nás všetci dôverne poznáme. Brutálna okupácia, ktorá je podĺa mňa často podhodnocovaná, ale predsa - 500 tisíc vojakov je obrovská vojenská sila.

V Severnom Írsku rovnako došlo k vyhroteniu situácie, kedy, v drvivej väčšine protestantské, bezpečnostné zložky a rovnako aj poloprofesionálne B-specials vtrhli do nezmyselného boja proti pochodujúcim katolíkom. Všetko to vyvrcholilo Bitkou v Bogside (časti Derry) a neskoršou inváziou britských vojakov. Tí, narozdiel od našich "východných priateľov" neprišli až tak okupovať, ale skutočne spočiatku priniesť mier. S radosťou ich vítali aj samotní kaotlíci. 
Mierové pochody, neskorší konflikt a invázia vojakov však spustili dlhé roky trvajúci konflikt, ktorý si vyžiadal cez 3 000 obetí (aj z radov nevinných).

Kapitalizmus Vs. socializmus

Aj keď sú osudy mojich rodičov a mojich seveírskych priateľov podobné, teda osudy vtedajších Čechoslovákov a katolíckych Seveírov, je tu jeden zásadný rodziel. "Náš boj" sa konal v silne zdiktaturizovanej a ztotalitarizovanej spoločnosti, naproti tomu seveírsky konflikt prebiehal v najsteršej demokracii sveta - vo Veľkej Británii.

Aj na tom je možno vidieť, že demokracia na mier nestačí. Tým ju nehcem znehodnocovať (ľudia zatiaľ nič lepšie nevymysleli), ale poukázať na to, že osudy ľudí vždy závisia aj na jednoduchej veci, ktorá je často vzdialená. Je ňou láska - možno to vyznie snilecky, ale niet krajšej veci, akou je mier a sloboda.

 

Ja osobne a my máme to šťastie žiť vo svete, ktorý je pomerne mierumilovný. Nemusíme čeliť podobným veciam, akým čelili naši rodičia a starí rodičia (aj keď možno čelíme iným typom problémov). Podobne nemusíme čeliť veciam, ktoré žili moji seveírski priatelia. Máme aspoň akú-takú rovnosť šancí a hlavne nemáme vojakov na uliciach.

A práve preto by sme nemali zabúdať na tieto roky bezprávia, ktoré prinieslo tak veľa zničených životov.

Okupácia sovietskych vojsk bola otrasným svedectvom falošnosti totalitných režimov, ktoré síce niekomu priniesli materiálny dostatok, ale všetko na úkor životov mnohých nevinných.

Hovorme to všetkým, ktorí spomínajú na tie roky, ako na roky poriadku a radosti - človeku je z toho do plaču!

 

*s úctou a tichou modlitbou úprimne venované všetkým obetiam spomínaných zločinov

Untitled25.jpg
Bitka o Bogside (Londonderry/Derry)

1601405.jpg
Vojaci u nás

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?