Kto tento región pozná, určite sa tiež neraz nechal uniesť nádherou. Pre mňa je Malá Fatra srdcovkou. Nájdete v nej všetko: vzrušujúce putovanie rebríkmi ponad osviežujúcu a priezračne čistú fatranskú vodu, nádherné lúky plné motýľov a hmyzu od výmyslu sveta, čarovné stromčeky kosodreviny plné neskutočnej vône, náročné adrenalínové výstupy a zostupy na reťaziach Rozsutcov a o nič menej nespútané výhľady z nich. Hneď v druhej doline zase na oplátku príjemné putovanie dlhou hrebeňovkou - taká prírodná horská dráha. Tá je navyše okorenená vynovenou lanovou dráhou, ktorá vie pomôcť hlavne pri zostupoch. Nie každý ma zdravé kolená.
A to som určite nespomenul všetko. Malá Fatra toho jednoduho ponúka veľké množstvo. Pre niektorých ľudí sa stáva doslova drogou. Spomínam si, ako som putovaním po jej hrebeni stretol staršieho pána s klasickým dreveným čaganom. Bol veľmi komunikatívny a vravel, že je rodák a do Fatry chodí každý týždeň. Pre neho je to miestom skutočného oddychu. A čo ma zaujalo najviac, nevadí mu ani kvantum turistov. Bol pokorný a preto je rád, že vidí v horách aj rodiny s deťmi. Lanovka je lanovka.
Ako sme tak kráčali hore Jánošíkovými dierami, vnímali sme silu vodného živlu. "Akú musí mať tá voda silu, keď dokázala stvoriť takéto krásy?", pýtali sme sa v duchu. Skutočne, silu teda má. Stačilo namočiť ruku do prameňa, ktorý bol naoko slabý. Na ruke ste však mohli cítiť, že voda je silnejšia ako vaša ruka. Voda je silnejšia ako hociktorý z nás. Voda je silnejšia ako človek!
Všimol som si však aj ďalšiu vec. Vody bolo vo Fatre dostatok. Vždy som bol na týchto miestach v letných mesiacoch, možno to nie je nič výnimočné. Pár týždňov dozadu sme boli v Západných Tatrách, týždeň predtým v Strážovských vrchoch, čo je tiež na Považí. Ale všade bolo nesmierne sucho. Malá Fatra mala vlahy pomerne dosť. Aj zem bola miestami zmáčaná. A to teda bola nedeľa poriadne horúci deň.
V predchádzajúcich dňoch, ako sme aj plánovali náš výlet, som si všimol, že dosť často túto lokalitu zasahovali zrážky. Bohužiaľ, nevyhli sa jej ani v ten osudný pondelok.
Aj pre mojich kamarátov z Írska bola Malá Fatra nádherným miestom. Síce ešte nebola prístupná, ale zaujali ich majestátne hory, ku ktorým vedie nádherná cesta tiesňavami. A práve pri nich sa nachádza pamätná tabuľa a kaplnka, ktorá si pripomína neskutočnú silu vody. Tá v roku 1848 zmietla Štefanovú. Voda vtedy siahala do obrovskej výšky.
Keď som zachytil správy o pondelňajšom nešťastí, na očiach som mal hneď túto kaplnku. "Je to tu znova", povedal som si. Srdce mi zarmútilo. Dokonca sme už plánovali ďalšiu túru, tentokrát priamo na hrebene Fatry. Všetci sme sa veľmi tešili.
Je zázrak, že nikto vo vodnom živle nezahynul, odniesli si to len materiálne veci. Výsledok je však krutý - Vrátna bude určite odstavená. Netrúfam si povedať dokedy.
Do hláv sa následne vtisla otázka. Kto za to môže? A dalo sa tomu zabrániť?
Na internete, v diskusiách a rovnako aj v samotných článkoch na blogoch sa objavili experti. Mnohí z nich aj z radov ochranárov, prípadne bojovníkov proti globálnemu otepľovaniu. Nechcem haniť ich názory a ani ich povolania. Aj ja si potulkami lesmi všímam výruby a iné nezdravé prvky, ktorými si človek neváži prírodu, ničí ju a vlastne kuje meč sám na seba. Bol to však tento príklad?
Nie som lesák, nepoznám ani detaily. Myslím si však, teda podľa dostupných informácií, že zosuvy nastali na kopcoch, ktoré ani moc stromov nemajú. Sú to predsa lúčnaté zrázy. A kedže som v nedeľu vo Fatre bol a jemná pôda bola miestami silno nasiaknutá a podmáčaná, to všetko pri teplotách cez tridsať stupňov...katastrofe sa jednoducho zabrániť nedalo. Objem zrážok bol jednoducho nad sily fatranských hôr a tie ich zmiešané s blatom a skalami poslali všetkým nám, dole do doliny.
Je to len môj skromný názor, ktorý navyše nemení nič na skutočnosti, že príroda ukázala svoju silu a voda svoju odvrátenú tvár. V jednej doline buduje krásne vodopády a tiesňavy, v druhej doline už druhýkrát prináša škodu. Je ako maliar, ktorý sa zrazu rozhodne roztrhať svoje maľby. Dôvod poznať nemusíme.
Treba už len dúfať, že sa Vrátna skoro spamätá a že sa k nám v budúcnosti zachová lepšie aj samotná príroda. My jej na oplátku musíme sľúbiť, že si ju za to budeme vážiť.