Nie, túto skutočnosť nechcem pateticky vykreslovať. Roky plynú každému rovnako a keď je človek pracujúci, zrazu sa tento kolobeh neuveriteľne zrýchli. Príde mi to ako včera, keď som hľadel na svojich starších kamarátov a pýtal sa ich s otvorenými ústami: "Ty máš už tridsať?" V tom čísle som videl niečo veľké, tajomné. Predstavoval som si pod ním človeka vyzretého, utriedeného, sústredného plne na svoj budúci život. A ten život by nemal viesť sám - možno najlepšie bok po boku s milovanou osobou, ktorej obetuje svoj život. Tým nechcem povedať, že tridsiatnici okolo mňa sú nevyzretí ľudia. Koniec-koncov, aj ja o pár rôčkov prekročím tento pomyselný prah.
Ako bola tridsiatka vnímaná kedysi a čo sa zmenilo?
Mám šťastie v tom, že moji súrodenci sú o dosť starší. Tak som bol, okrem skupinou mojich rovesníkov, formovaný aj rovesníkmi môjho brata a sestry. Tým sa mi už v mladosti odkryl pohľad do sveta dospelákov. Ten svet sa mi páčil. Najmä kamaráti brata boli super. Dali mi cigarety a sem-tam ma aj zavolali na pivko. Moje adolescentné túžby boli naplnené a ja som sa cítil ako dospelák. Bol som však len decko. Páčili sa mi aj športové akcie, na ktoré som volával aj mojich kamarátov. A tak aj oni mohli preniknúť do tohto sveta, kde bola len sranda, zábava a sem-tam aj neslušné vtipy.
Všetko sa však razom zmenilo - a práve približne v období tridsiatok. Niekedy krátko pred ňou, inokedy krátko po nej. Chalani si našli partnerky, mnohí sa poženili a mali deti. Už viac nebol priestor na akcie každý týždeň. Chvalabohu sa nejaká vyskytne aspoň raz za rok. A ukážem sa aj ja. Bratovi kamaráti už prekročili prah štyridsiatky a ja teraz žijem ich radosti a venujem sa mnohým z ich detí v škole. Aký to paradox.
Včera na oslave som si spomenul na bratových kamarátov a obzrel sa dokola. Jeden z nás slávil tridsať a ďalší traja ju majú na krku. Ostatní ešte pár rokov počkajú. Dozaista to však ubehne ako voda. Len jeden z nás je však a vlastne je len na ceste k plnohodnotnému zväzku so ženou. Majú však nádherné malé dieťa.
A neboli sme jediní - tak veľmi rozdielni od kamarátov môjho brata. V bare sedelo viacero známych - starších od nás. Všetko slobodní ľudia - muži, ale aj ženy. Pomyslel som si: "Hranica sa posúva!!!"
Kedy to skončí a čo budúcnosť?
Tento trend však neplatí výlučne v kruhu mojich známych. Je to trend spoločnosti, ako takej. Kariéra, práca a k tomu často aj bezstarostný život. Mám na mysli užívanie si víkendov, svojich vlastných aktivít a hlavne, čo je najhoršie, neochota vstupovať do vzťahov a budovať si záväzky. A ak už len vzťah - tak potom niečo voľnejšie. Aby som sa náhodou nemusel vzdať počítačovej hry alebo nebodaj "piatkovej rozbíjačky". A navyše, ak mi vzťah stroskotá, ľahšie ho vymením.
Desí ma pomyslenie na tridsiatnikov a je to zvláštne, že nie z ich veku.
Strašiakom vôbec nie je tridsiatka!
Uvedomujem si však, kam sa hranica posunula za 15 rokov. Úmyselne sa vyhýbam porovnávaniu z čias mojich rodičov, kedy sa v 25 platila staromládenecká daň.
Čo ak to takto pôjde ďalej? Budeme si zakladať rodiny v štyridsiatich alebo päťdesiatich? Budeme si ich vôbec zakladať?
Čo chceme v živote dosiahnuť?
V niečom sme skutočne stratená generácia...
...verím však, že sa to všetko zmení! Verím totiž, že šťastie človek nájde iba vo vzájomnom sebadarovaní sa!
