Rodičia, príbuzní a kamaráti netrpezlivo čakajú na prvé slovká týchto maličkých anjelikov. Spočiatku počujeme len mama, tata, baba, dede, kaka, prípadne iné jednoduché dvojslabičné slová. Dieťa však naberá, učí sa rýchlo a o chvíľu nám už slovami dokáže vyjadriť, čo má na srdci. Načastejšie sú to vety, ktorými si niečo žiada, na niečo sa sťažuje, na niečo dychtivo ukazuje. A tu nastupuje zvedavosť, množstvo otázok a pre dospelých niekedy starosť s nájdením vhodnej odpovede.... je to jedna z najúsmevnejších etáp ľudského života.
Vnímavosť v maximálne možnej miere umožňuje spoznávať svet okolo nás. Malé deti si všímajú detaily okolo seba, radujú sa z nich. Môžeme si od nich brať príklad - my dospelí - často vnímajúci len veci zložité. To však zďaleka nie je všetko, čomu sa môžeme od maličkých priučiť.
Prekliate zlozvyky
Už od útleho detstva mám v sebe jeden zlozvyk - odtŕham listy a ihličie zo stromov. Nie všetko samozrejme, ale rád sa s ním hrám v rukách. Pamätám si vrelo, ako ma na to upozorňovali rodičia, učitelia aj kamaráti. Nepomohlo... Vlastne ma na to už nikto dlho neupozornil, neviem ako často sa mi stane, že niečo odtrhnem...
Minule som však stál pred vchodom do paneláku a vášnivo debatoval so susedkou. Zrazu som za sebou pocítil kríček ruži. Odtrhol som jeden z jeho lístkov a za chrbátom sa hral. Prečo som to urobil? Žeby spomienka na detstvo? Alebo za to treba vďačiť vášnivej debate?
Chlapček - môj učiteľ
"Netrhaj lístky kvetinkám!!!!!!!!", ozval sa zúfalý hlas 3-ročného dieťaťa. Bol to susedkin syn, veselý a zlatý chlapček. Hovoriť začal neskoro, ale teraz rozpráva veľmi rád. Upozornil ma, pretože ho za rovnaký prehrešok poharhala mamina pár dní predtým. "Kvetinkám a stromčekom nesmieme trhať lístky", odvetil som rozpačito a malý bol spokojný, že sme sa zhodli.
Zostal som zahanbený ("a že učiteľ, pfff", pomyslel som si v duchu o sebe.) Na druhej strane som žasol nad odvahou a horlivosťou tohto malého človiečika. Zarážajúco to vyznieva najmä v kontraste dnešnej doby, kedy ľahostajnosť jasne dominuje vo všetkých smeroch spoločnosti. Veď koľkokrát vidíme konať neprávosť, vandalizmus a nezdravé veci a aj napriek tomu mlčíme?
Majú to deti ľahšie?
Deti vedia byť vnímavé na maličkosti, tešia sa radi sa smejú, dokážu ti na rovinu povedať, keď sa im niečo nepáči a ešte ťa aj poučia. Prečo dokážu niečo viac ako niektorí dospelí?
Človek by povedal, že ľahko sa tešiť z maličkostí a byť veselým, keď nemáš reálne životné starosti. Ľahko je nebyť ľahostajným, keď sa koná neprávosť a zasiahnuť, keď je niečo zlé, keď sa nebojíš o zuby. Ľudia sa dnes zväčša boja niekoho upozorniť a dokonca čo i len niekomu pomôcť. Nezriedka sa to otočí voči nim.
"Byť ako dieťa" sa však niekedy dá - aspoň na malú chvíľku. Všimnúť si krásny svet okolo nás, prírodu, kopnúť si loptu s hrajúcimi sa deťmi alebo aj trucovito upozorniť na nepekné veci.
Svet tak bude razom veselší a možno aj o kúsoček lepší...
