Mama vysmážala rybu a ja som netrpezlivo zaháňal nudu. Do štedrovečernej večere chýbalo ešte niekoľko minút, ale ten čas bol neskutočne dlhý. Otec vypínal televízor a roztiahol sa na gauči. Bránil som sa, pretože pri zapnutom televízore ten čas predsa len ubiehal o niečo rýchlejšie. „Idem sa pomodliť“, povedal mi a tým mi chcel naznačiť, že sa môžem pomodliť s ním. „Ideme sa modliť za mier?“, spýtal som sa zvedavo. Vianoce sú predsa o mieri a už ako malý chlapec som vedel, že vojny urputne ničia svet. „Pomodlíme sa za väzňov“, znel otcov návrh. Hlavou mi prebleskol chaos. Už ani odrazy vetvičiek na strope nedávali zmysel, nič razom nedávalo zmysel. „Prečo by sme sa mali modliť za väzňov? Veď predsa sedia právom. sú to ľudia, ktorí spáchali niečo veľmi zlé a teraz za to právom pykajú“, pomyslel som si v rebelujúcej hlavičke. A nedokázal som to v sebe dusiť. Svoje som povedal aj otcovi. Ten sa na mňa láskavo pozrel. Nekarhal ma. Vedel totiž, že som príliš malý na to, aby som rozumel jeho modlitbe. Jeho oči zažiarili a povedal len, že modlitby potrebujú všetci. A že väzni sú osamotení, nebývajú s rodinou a je im isto veľmi smutno. To dávalo zmysel a tak som tú modlitbu nejako pretrpel. O chvíľu prišla mama a mi sme zasadli za štedrovečerný stôl.
Roky plynuli a ja som už netrávil čas pred večerou pozeraním obrazcov na strope. Bol som v izbe, pretože ak otec vypol telku v obývačke, ja som mal druhú v „mojej komnate“. Verím však, že on sa za tých väzňov modlil vždy. A verím, že nie len cez vianočný čas.
Osudy života sú totiž nezvratné a proti nim sme len úbožiaci. A taký bol aj osud môjho kamaráta, ktorý sa tiež nevlastným pričinením ocitol vo väzení. A strávil v nich Vianoce sám – ďaleko od domova a dokonca aj bez stretnutia so spoluväzňami. Bol totiž väzňom v krajine, kde Vianoce neznamenajú absolútne nič. Až vtedy som pochopil slová môjho otca, že nie všetci väznení sú väznení právom. Muselo to byť niečo veľmi ťažké!
Väzni – spravodlivo odsúdení, nespravodlivo odsúdení... Čo majú spoločné s nami?
Pretože sme všetci z času na čas väzňami! Nemáme na rukách okovy, žijeme v slobodnom svete a nie za mrežami. Často sme však väzňami závislostí, peňazí, vášní, nedokonalostí a slabostí. Niekedy vlastnou chybou, inokedy nepriazňou osudu - stávame sa väzňami a nie sme skutočne šťastnými. Ťažko zhadzujeme okovy a sme odkázaní na pomoc iných.
Nedávno zomrela naša známa. Vo svojom živote robila množstvo chýb. Bola väzňom hriechu a neskôr sa svojimi omylmi dostala aj do skutočného väzenia. Boh je však dal milosť a čas na obrátenie. Ona ho s pomocou kňaza využila na jedničku. Stala sa veriacou a zbožnou ženou a svoje svedectvo sa nehanbila aj navonok vyznávať a konať dobro. Stala sa novým človekom.
Verím, že vianočný čas je miestom aj pre naše znovuzrodenie...