Naozaj si myslím, že neexistuje jediný človek na svete, ktorý sa aspoň raz nestretol s ublížením. Či už sa jednalo o maličkosť alebo naozaj o veľkú ranu, stalo sa to každému.
Takisto si myslím, že neexistuje na svete jediný človek, ktorý aspoň na chvíľku nezatúžil po určitej forme pomsty.
Taká pomsta môže mať rôzne podoby (neznamená hneď urobiť to isté, čo spravili mne). Rovnako, ako aj ublíženie, aj pomsta má rôzne stupne.
môže to byť len taká malá pomstička v podobe urazenia sa a nedvíhania telefóna niekoľko dní, ale môže to byť aj nerozprávanie sa niekoľko rokov, prípadne až celý život
môže to byť len odmietnutie neopätovanej pomoci, ale taktiež môže mať aj podobu úplnej ignorácie a ľahostajnosti človeka, ktorý bez pomoci neprežije
môže mať podobu vrátenia úderu päsťou, ale taktiež aj podobu chladnokrvnej vraždy....
Toho zla je naozaj veľa. A bolesti z neho vyplývajúcej ešte viac. Rozhádaní partneri, rodiny, ktoré sa nestretávajú, ľudia, ktorí iných pred inými ohovárajú a šíria klebety....
S človekom, ktorý neodpustil je to asi takto. Žije navonok spokojne, pretože si myslí, že je spravodlivý. Riadi sa heslom: "dotyčný má len to, čo si zaslúžil".
Každé ráno sa človek, ktorý neodpustil, zobudí a pozrie sa v kúpeľni do zrkadla. Opláchne si tvár, oholí sa, alebo sa nalíči. Je so sebou spokojný, začína nový deň.
Je spokojný, v zrkadle vyzerá fajne. Vykračuje do práce, do školy, do mesta...a ak náhodou stretne toho nepriateľa, tak ho ignoruje. A ak by náhodou človek, ktorý mu ublížil prosil o rozhovor a o prepáčenie, tak v tom prípade mu nerobí problém nasadiť obsadzovací tón, alebo inú formu nedostupnosti.
Človek, ktorý neodpustil je spokojný, zrkadlo ukazuje nového človeka. Človeka, ktorý je silnejší, ktorého nezaujímajú ospravedlnenia, ktorého viac netrápi osud toho druhého. Ukazuje človeka, ktorého ego stojí na stupni víťazov a smeje sa ostatným do očí.
Zrkadlo je spokojné. Ale čo ukazuje zrkadlo duše?
Zrkadlo duše je začmudené. Nevidieť v ňom žiaden odraz. Je tmavé od dymu, vychádzajúceho z plameňov nenávisti.
Miestami je aj popraskané, alebo dokonca celé rozbité. Kto ho rozbil?
Rozbil ho človek, ktorý neodpustil. Rozbil ho z nenávisti k svojmu svedomiu, rozbil ho z nenávisti k svojmu "dobrému ja", ktoré verím, že má každý v sebe, aspoň také maličké, niekde v kútiku duše. Človek, ktorý neodpustil, zaprel svoje "dobré ja".
Samozrejme, sú veci, ktoré neuveriteľne rania, sú skutky, ktoré si mnohí z nás nevedia ani predstaviť. Sú situácie, kedy vinník neprejaví ani štipku ľútosti a nepoprosí o odpustenie. V takýchto prípadoch je zmieriť sa a odpustiť veľmi ťažké.
Avšak mnohé prípady nenávisti a túžby po pomste pramenia z oveľa menších previnení. Určite je ich väčšina. Hneváme sa na ľudí pre maličkosti, nerozprávame sa s nimi, pretože nás ohovorili,, pretože nás podviedli, pretože nám niečo zatajili. Rodiny sa nestretávajú kvôli majetkovým sporom. Ľudia sa ignorujú, pretože iných odsúdia na základe prvých dojmov a vecí z počutia.
Môže toto niekedy skončiť?
Môže...ale jedine v prípade, že odpustíme. Odpustíme a zabudneme. Nikdy o tom už neprehovoríme. Musíme vtedy prijať ľudí so všetkými ich chybami, má ich každý, úplne každý.
Ľudia sa odlišujú od zvierat, pretože majú rozum, vedia rozprávať. Prečo teda toľké tiché domácnosti a zatrpknuté vzťahy? Prečo také problémy stretnúť sa? Veď komunikácia nebola nikdy v histórii dostupnejšia ako dnes...máme telefóny, internet, autá, lietadlá...
Ľudia sa riadia mottom: "Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe". Stačilo by tak málo, zmeniť ho na: "Rob iným to, čo chceš aby robili tebe."
Každý z nás predsa robí chyby, ktoré si nemusí uvedomiť hneď. Môže trvať roky, kedy si ich uvedomí, alebo dokonca si ich neuvedomí nikdy, pretože na to proste nemá hlavu.
Každý z nás by chcel, aby sa niekto na neho za niečo nehneval. Preto treba odpúšťať.
Keď človek žije s nenávisťou, vo svojom vnútri nosí kameň. Ten sa stáva čoraz ťažším. Časom mu bráni napredovať, pretože nenávisť ho ťaží a zväzuje mu nohy.
Odpúšťajme! Jasne, to neznamená, že musíme s tým, čo nám urobil zle ísť na pivo a byť kamaráti. Stačí len odpustiť. Dokonca mu to ani nemusíte povedať. Stačí odpustiť vo svojom srdci. Je lepšie odpustiť a nepovedať to, ako povedať "je ti odpustené" a pri prvej hádke odpustenú vec vytiahnuť na povrch.
Čudujeme sa, kde sa berie toľká nenávisť a zloba, kde sa berie rasizmus, nacionalizmus, xenofóbia, náboženský fundamentalizmus, zabíjanie, hádky, konflikty... všetko to pramení v hľadaní vinníka a nepriateľa. A to všetko namiesto odpustenia a zmierenia.
Máme predsa len jeden život. Máme len jednu šancu byť so svojimi blízkymi. Nevieme kedy tvoj kamarát, manžel, priateľ zomrie....tak sa neurážaj, neignoruj, vypočuj ho, ak sa chce ospravedlniť za niečo, čo vykonal. A ak nechce, tak nevadí, odpusť mu, pretože tak nájdeš oslobodenie a budeš naozaj silnejší. A navyše práve odpustenie je jediným spôsobom, akým sa dá pretrhnúť reťaz zloby.
Život máme len jeden, treba si ho vážiť. Pomsta je žiťím v minulosti a preto ten, kto neodpúšťa, nepozná cenu života...
