Áno, pre niekoho možno zvláštne a veľmi absurdné - vítať telesné pozostatky mŕtveho človeka. Čo však nasleduje ďalej vyznieva ešte zvláštnejšie - mnohí prichádzajú a pri relikvii sa modlia. Je správne modliť sa pri ruke alebo inej časti mŕtveho človeka?
Chybou by to bolo. Teda v prípade, že by niekto prichádzal pokľaknúť pred rukou, modliť sa k ruke, prosiť úbohé kosti o pomoc.
Nie, takíto prístup je určite zlý.
Ťažké možno z pohľadu neveriaceho, ešte ťažšie z pohľadu nekatolíka... Tie úbohé kosti sú však svedectvom. Protredníctvom nich zjavil sám seba samotný Boh. Tak v to veríme a preto s úctou vítame a vzdávame česť pamiatke ľudskej schránky vzácnych ľudí.
A o Don Boscovi to platí rovnako. Aj na ňom sa dobodky napĺňali slová písma: "Už nežijem ja, ale Kristus žije vo mne". Jeho život bol skutočne stelesnením Krista na zemi, v prístupe k ľuďom, zvlášť k tým mladším a bezbranným.
Pri ňom vyrástlo množstvo duchovne slepých, telesne aj sociálne zaostalých detí, ktorým nikto nevedel povedať, že ich Boh miluje, a že ich vôbec niekto má rád. A nikdy by sa to možno ani nedozvedeli, nebyť Dona Bosca a jeho láskavých rúk. Don Bosco už ako malý dostal veľký dar, milosť a zároveň celoživotnú úlohu. On mal byť tým, ktorý láskou privedie aj iných k láske.
Vychovával láskou, trestal úsmevom a prevenčným systémom sa snažil pomáhať všetkým jeho ovečkám premáhať starosti, pokušenia a zvody sveta.
Asi najpútavejším z množstva jeho príbehov je výlet s chlapcami z väzenia, z ktorých sa žiaden nepokúsil o útek. Natoľko mu verili, dôverovali, že nikto z nich ho nechcel zarmútiť a sklamať.
Aj po jeho smrti však ostal medzi nami. Založil saleziánsku rodinu, ktorá sa postupne rozrástla aj o dobrovoľníkov, tzv. saleziánskych pomocníkov a o ďalšie zoskupenia, zahŕňajúce ľudí všetkých profesií.
Don Bosco totiž vedel a podľa návodu Fratiška Salezského aj pochopil, že každý z nás je určený hlásať evanjelium. Nezáleži na našom povolaní, úrade...v Božích očiach sme si v tom rovní. Boh nehľadí na tvoje postavenie, ale na tvoje skutky. Asi tak sa dá parafrázovať táto výzva k svedectvu viery v každodennom živote.
Saleziánska komunita u nás
Možno preto si tak silno uvedomujem silu totho spoločenstva. Možno preto, lebo deň čo deň vidím kňazov pracovať s mládežou a mladých animátorov pracovať ešte s mladšími.
Aké to krásne, zorganizovať diskotéku, kam prídu nie len veriace deti, ale aj uličníci...a bavia sa...
Aké krásne je vidieť malých cigánkov, ktorým od radosti, že si môžu zašportovať alebo zahrať nejakú spoločenskú hru ide vypadnúť slza z očí...
Aké krásne je sledovať chorého, zomierajúceho v spoločnosti kňaza...
Aké krásne je vidieť Boha všade, kam človek kráča...
A možno aj tak niektorí z nášho mesta ani len netušia, že sú tu nejakí saleziáni, alebo čo to vlastne sú, kto je to ten Don Bosco. Ja ho však vidím každým dňom, v každom z jeho nasledovníkov, v každom peknom úsmeve, radosti, v každom dobrom slove.
A keď k nám prišiel, videl som jeho prítomnosť ešte viac.
Prišlo mnoho zvedavcov, možno niekto aj s túžbou o skutočný zázrak. Tie sa pri jeho putovaní celým svetom skutočne diali.
Ja som ten zázrak zažil aj u nás v meste. V kostole som videl mnoho kamarátov a známych, ktorí tam roky neboli. Niektorí z nich plakali - príklad uvediem kamaráta, ktorý je už dlhé roky alkoholikom. Plakal od radosti a strávil dlhý čas v modlitbe a skutočnej radosti. A to sa logicky vysvetliť nedá.
Don Boscove relikvie sa u nás zdržali zhruba deň. Potom odišli putovať ďalej.
Bez ohľadu na to však Don Bosco ostal...
...Don Bosco je stále medzi nami!
