"Dokedy budeme robiť na tých parazitov? Kotleba by vedel urobiť poriadky...", toto sú nezriedkavé skreslené pohľady ľudí na Slovensku. A to nielen v rámci dospelej populácie. Podobné názory zaznievajú už na základných školách, z radov mladých žiakov s vyholenými hlavami, plnými smutných prázných vízií o ideálnom svete bez "Cigáňov" a iných skupín, ktoré môžu za všetky naše problémy, nielen za tie ekonomické a sociálne.
Niekomu to možno príde smiešne a túto skutočnosť zľahčuje. Na jednej strane to možno trošku relativizovať, veď aj mnohí z mojich super kamarátov v mladosti sympatizovalo s podobnými názormi. Jednoducho chceli niekam patriť, nielen byť sami sebou. Chceli byť súčasťou niečoho a za niečo bojovať. Postupne však z toho vyrástli (našťastie).
Jedna skutočnosť je však zarážajúca. V prípade Kotlebu nešlo o slová mladého 14-ročného chlapca. Naopak, boli a sú to názory a postoje dospelého človeka, ktorý je nielen dospelákom, ale navyše aj učiteľom, ak sa nemýlim. Tieto názory, najmä v čase ekonomickej krízy naberajú na váhe, pretože terč sa vtedy hľadá ľahšie. A terč je už vybraný. Avšak sedliackym rozumom, dokonca aj bez značnej lingvistickej logiky a schopnosti čítať medzi riadkami možno usúdiť, že žiadne NIELEN na odkaze tohto ex-kandidáta nič nemení. Určite bolo totiž vyslovené bez tejto brutálnej gramatickej špekulácie, ku ktorej dospela analýza odborníkov.
Hranie sa na slovíčka
Už ako malý som neznášal túto "debilnú" zámienku. Často totiž bývali hádky, ktoré medzi nami spôsobilo prekrúcanie pravdy na základe "hry na slovíčka".
Tento nepríjemný zlozvyk ľudí, ktorí nedokážu racionálne argumentovať, zostáva u mnohých aj v dospelosti. Najmä ak si predstavíme hádku muža so ženou.
"Tak to si povedal toto"... "Respektíve si povedal teraz toto..."
Nielenže je to unavujúce a nemá to konca, nielenže "hra na slovíčka" nemusí mať konca nikdy...
Toto rozhodnutie súdov môže byť nielen bohapustým rozhodnutím, nielen jedným z mnohých, ale môže sa jednať už o čistý precedens a to nielen v otázke hanobenia rasy a etnika, ale aj v otázke iných sfér spoločnosti.
Ako malý som si myslel, že súdy sú jednoducho spravodlivé. Tak ma teda doma učili, že súdy sú spravodlivé a rozumné. Tak som mal predstavu, možno z Biblie, o ľuďoch múdrych, o takých Šalamúnoch, ktorým nikto nesiaha ani po päty. A títo ľudia rozhodnú vždy dobre, lebo im ide o dobro spoločnosti, pretože sú múdri.
Aj na tomto prípade však vidieť veľkú priepasť medzi právom a poriadkom, medzi spravodlivosťou a snahou o dobro spoločnosti. Ak sa v tomto prípade nejednalo o porušenie ústavy, o nejaký ten trestný čin a ak súdy rozhodli na základe, možno neúmyselne vysloveného, slovíčka NIELEN, tak to môže súdiť už dokonca každý z nás.
Možno časom dospejeme do štádia a dočítame sa o vražde, ktorú dotyčný vykonal nielen zo závisti, o úniku daní, ktoré podvodník vykonal nielen pre svoje dobro, atď.
A možno časom do "súdnej hry na slovíčka" pribudnú aj ďalšie čarovné a záhadné slová, na základe ktorých budeme môcť všetci konať úplne beztrestne.
Ďakujem vám slovenské súdnictvo a už len netrpezlivo čakám, kedy mi niektorý zo žiakov povie niečo na tému parazitov. Samozrejme, aj s legendárnym NIELEN.