Radostná oravská mládež - niet príjemnejšieho cestovania

Autor: Marek Strapko | 4.8.2013 o 21:57 | (upravené 5.8.2013 o 11:48) Karma článku: 8,00 | Prečítané:  1081x

Krátko pred ôsmou a slnko už poriadne praží. Nič na tom nemeí ani fakt, že som niekde v horách Liptova. "Čaká ma veru horúce cestovanie, niekedy až nepríjemné", pomyslím si. Všetko ale razom mení skupinka mladých na autobusovej zastávke - budem cestovať s nimi...

Podľa náramkov môžem vidieť, že aj oni cestujú z festivalu; rovnako ako ja. Festival bez alkoholu, plný mladých ľudí zo všetkých kútov Slovenska. Aj o tom bol veru Campfest - ekumenický kresťanský festival. Skupinka je unavená, avšak napriek tomu plná energie. Jednoducho Oraváci. Všetci priamo zo srdca Oravy a severného kúta Slovenska - z Rabče.

A ráno sa hneď mení. Slnko je zrazu jemnejšie a čakanie a cestovanie autobusom príjemnejšie.

Je totiž vzácne a zároveň krásne stretnúť mladých, bezprostredných, veselých a radostných ľudí. Je úžasné sledovať úsmev a iskru v očiach dievčat a chalanov, ktorí jednoducho milujú život.

Rozprávať chce takmer každý, každý povie niečo o sebe a chce vedieť aj niečo o mne. Je to skutočne sranda; človek za pol hodinu vie o niekom viac, ako by čakal. Zistil som, aké zaujímavé odbory študujú, aké zaujímavé záľuby majú, že ich "vychovávajú a vedú" saleziáni z Námestova, z ktorých jedného poznám. A hlavne som zistil, za ten krátky čas, že sú tak trocho iné deti.
Určite nechcem hádzať všetky "mestské" do jedného vreca, ale vrúcnosť a úprimnosť detí z vidieku, a hlavne z tohto vzdialenejšieho, je autentická a unikátna.

Netrvalo dlho a odhalená bola aj moja profesia. Nevadí, rád o nej hovorím a ešte radšej ňou žijem. Precvičili sme preto aj trošku angličtiny, veď je vždy užitočné trošku "pospikovať".

Možno na tento blog pribudnú aj noví autori; aspoň v to teda pevne verím. Minimálne jedna "adebtka" by sa mohla nájsť, keď už študuje tú slovenčinu...

Nič to, pomaličky sme boli v Mikuláši a ja som musel vystúpiť. Priznám sa, že aj celkom nerád, pretože sme boli práve v najlepšom, teda čo sa týka kecania.

Nevadí, zakýval som, poďakoval a poprial všetko dobré.

A ako vďaku a prejav úcty a podpory som musel napísať tento článok, možno taký súkromný, ale predsa.

Verím, že univerzity veľkých miest, intrákovský život a vidina plytkých radostí nezmení ich skutočné krásne srdcia.

Skutočne vďaka Pane za týchto mladých veselých a šťastných ľudí. Veď aj oni sú svetlom nádeje pre budúcnosť...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.


Už ste čítali?