Taký jeden arogantný hosť

Autor: Marek Strapko | 1.6.2014 o 9:32 | Karma článku: 8,54 | Prečítané:  2239x

Sadá si za stôl a takmer zabúda odložiť kabát svojej priateľke. Hlavne, že už sedí. Pozerá do menu a vyberá, čo by si zajedol. Usmiata a pozitívne naladená časníčka prichádza k stolu. Pozdraví a pýta sa, že čo si objedná....

V pizzérke

"Dve pizze číslo 3 a malé pivo", odvetí stroho hlboko posadený hosť. Nenahodí pritom žiaden očný, kontakt, pozerá len do veľkej ponuky. A samozrejme ho už vôbec nenapadlo odzdraviť, nedajbože usmiať sa. Chvíľku čaká a na stole sa mu blyští pohár zlatého moku. Zrejme ani nepoďakoval. To je predsa jedno, vykecáva sa so svojimi spolusediacimi, niet čas na poďakovanie. Uchlípne si z pohára, otestuje chuť a povie si, že môže byť.

O malú chvíľu už prichádzajú aj dva taniere talianskeho pokrmu. Krásne ťahavý syr svieti, odráža svetlo lustrov. Je to skutočne dobrotka. Hosť opäť neďakuje, je predsa hladný a veľmi zarozprávaný. Práve sa rozoberá futbal. Pizza z taniera rýchlo zmizne, všetci spolusediaci sú rovnako spokojní. Platia spoločne, našťastie nie ten arogantný hosť, preto čašníčka dostáva aj tringelt. "Super sme sa najedli, ešte si odskočím. Počkajte ma vonku", zamrmle stávajúc od stola. 

Po toalete

Ako tak spokojný, najedený a zároveň aj vyprázdnený odchádza z toaliet, úsmevom očastuje čašníčku a zaželá pekný večer. Čašníčka však nereaguje, len tam odmrle. "To je ale ofučaná ťapa!", pomyslí si uspokojený hosť a odchádza von z podniku.

Tvrdé precitnutie

"Čo to dnes s tebou bolo, nespoznávala som ťa!!!", odznie výčitka milovanej osoby. Je už takmer hodina od večere. Chvíľku mi to trvá. Našťastie však niekde v kútiku vo mne  zostala, aj tento večer, štipka sebareflexie. Balón nafúkanosti je v momente prázdny a ja sa zapýrim. 

Áno, možno ste to niekto tušili. Ten hosť som bol ja. To  čo nemám rád na iných som včerajší večer predviedol na jedničku. Najhoršie je, že ani neviem prečo. Nič ma netrápilo, nič ma nebolelo...jednoducho som to akosi nezvládol. Možno mi v ten deň práve všetko vyšlo a ja som sa cítil ako nesmrteľný.

Je úžasné mať pri sebe dobrých ľudí, ktorí ťa úprimne napomenú, keď to treba. Vďaká vám!
A sľubujem, že nabudúce určite spomínanú časníčku poteším!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Smrť blízkeho majú platiť poisťovne, rozhodol súd. Tie nesúhlasia

Spor, či majú poisťovne platiť blízkym bolestné, sa na Slovensku vlečie už desať rokov.

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky.


Už ste čítali?