Ku gaštanom mám vrúcny vzťah už od detstva. Ťažko by sme hľadali dieťa, ktoré ich aspoň raz v živote nešlo zbierať, či už s rodičmi, kamarátmi, zo školy alebo len-tak, samo. Priznám sa, že som súťaživé zbieranie neznášal. Poprvé - asi nemám dobrý zrak (nosím aj okuliare, ktoré som sa kedysi hanbiť nosil) a podruhé - neviem prehrávať. Keď teda učiteľka alebo vychovávateľka povedala, že ideme na gaštany a budeme súťažiť, kto ich nazbiera najviac, tŕpol som. Ale inak som ich zbieral rád, najmä s otcom. Ten má naopak zrak až moc dobrý (často videl aj za stenu) a vždy mi ich nazbieral, prípadne nenápadne naznačil, kde sa asi nachádza.
S gaštanmi ma spája aj moja prvá zlá skúsenosť, môj prvý vedomý trestný počin. V závisti som totiž ukradol niekoľké z kamarátkinej skrinky. Bolo to ešte v škôlke. Veľmi som sa za to hanbil, priznal som sa staršiemu bratovi. Neskôr, keď sme už boli veľkí, som sa priznal aj kamarátke a ona sa na tom veľmi smiala.
Zbieranie gaštanov rovnako sprevádza aj ďalší negatívny jav. Ním je ničenie samotného stromu, prvotného príbytku všetkých roztomilých gaštaníkov. Tie na ňom dorastajú a vyzerajú vtedy strašne - asi ako námorné míny z druhej svetovej vojny. Niektoré decká, rovnako kedysi ako aj dnes, hádžu palice a vymlátia najprv strom. K čomu všetkému sa znížia len preto, aby nazbierali niekoľko nádherne hnedých plodov. Tie ďalej používajú ako stavebnicu, respektíve donesú domov a gaštan môže byť zužitkovaný inak. Jeho zdravotný vplyv určite nie je zanedbateľný.
Gaštany ako ľudia, gaštany ako život sám
Sú nádherné, rovnako ako mnohí ľudia. A teraz nehovorím iba o vonkajšej kráse. Aj dotyk s ním je nádherný. Dnes som cestou zbadal asi zo desať, tak som ich pozbieral. Dal som si ich do vačku bundy a hladkal ich rukou. Zvláštne ma to upokojovalo, až to bolo divné. Radšej som prestal, pretože by som si možno zvykol na ten nádherne hladký a bezstarostný povrch, ktorý mi v mnohom pripomína dobré stránky života, Pripomína mi aj dobrých ľudí, ktorých v živote stretám chvalabohu neúrekom.
Netreba však zabúdať, že každý z tých nádherných gaštanov bol kedysi hnusným a ostrým pichliačom. Respektíve, každý z tých gaštaníkov raz dorastal v škrupine, ktorá ani zďaleka nie je pekná a už vonkoncom nie príjemná na dotyk. A tak aj ľudia, často zachmúrení a niekedy tak neskutočne zlí...aj oni sú schovaní v takej hnusnej pichľavej búdke. Možno sa boja vyliezť z nej alebo zabudli, že majú vyliezť. Možno ich len život trápi a pripomína tú hnusnú škrupinu. Ťažko povedať.
A preto, ak sa mi niekedy v živote stane, že stretnem človeka, ktorý sa zdá, že nemá v sebe ani štipku dobra a v situáciách, kedy život so mnou zametá a je plný pichľavých starostí, pomyslím si na ne....
Pomyslím na to, že v každom človeku sa musí skrývať kúsok krásneho gaštanu a na svete nemôže byť naveky zle. Veď aj gaštan dorastá do krásy v drsnom svete pichliačov...
