Každý rodič to určite tak trošku pozná. V niektorých rodinách je to častejšie, inde možno menej - deti sú rovnaké úplne všade. Niekedy sa im skutočne nič nechce. Dokonca ani pomáhať rodičom. Pomoc je veľmi potrebná, najmä v predvianočnom čase. Stačí si možno len trošku poupratovať veci, ktoré sa mesiace váľali po izbe alebo pomôcť s prípravou medovníkov, zdobením stromčeka...
Každý z nás bol kedysi malý. Ani mne sa nechcelo pomáhať. Odrádzala ma síce aj nervozita rodičov (dodnes sú takí istí), ale v nemalej miere aj lenivosť.
Ako som už napísal, tá často prichádza spolu s prázdninami. O čo viac teraz, keď je vonku tak pochmúrne a spavé počasie.
Včera aj dnes som však mohol mohol byť svedkom úplne iných detí. Tieto deti neboli lenivé, neboli sebecké ani nevychované. Práve naopak. Niektoré z nich museli vstávať už niekedy okolo piatej, aby stihli s rodičmi autobus. Iné vstali možno trošku neskôr, ale aj tak veľmi včas; ak berieme do úvahy, že sú prázdniny.
Čo ich všetky spájalo?
Túžba prežívať Advent naplno. Zúčastňujú sa už niekoľko týždňov na rannej svätej omši - tzv. rorátach. Možno ste to zahliadli v televízii, je to svätá omša pri sviečkach, respektíve v prítme. Je to liturgia radosti, stíšenia a prípravy na narodenie Spasiteľa sveta.
Mysleli by ste si, že deti sú vždy zrána ospaté a protivné? Tieto deti hýrili aktivitou, boli pozorné, odpovedali na otázky kňaza. Čo je však dôležité - radosť niesli aj do svojich domovov. Odchádzali s predsavzatím pomôcť doma, navštíviť starú mamu, otca, potešiť kamaráta...
Odchádzali prežívať Advent naplno.
Tieto deti sú mi vzorom. Ja som sa v ich veku nedokázal premôcť cez prázdniny a vstať tak skoro. Sú mi vzorom obety a skutočného prežívania Adventu. Ten sa už zajtra končí, ale aj napriek tomu je stále ten pravý čas - naplno ho prežívať.
Dnes napríklad bez zbytočného stresu.