Na koho stranu sa postaviť? Treba podporiť snahy armády pri "aktivácii" poverenia Atatürka a bojovať proti islamizácii politiky a snahe o postupné nastolovanie dikatúry v Turecku?
Politické elity celého sveta a prekvapujúco aj turecká (strýznená a oklieštená) opozícia sú proti. Vidiny ďalšej vlny nestability, už v tak politicky nestabilnej oblasti, a uvedomenie si možných dôsledkov pre Európu, ich núti postaviť sa proti snahám o militaristické zmeny v "demokratickej krajine". Erdogan, predsa egomaniak a po absolútnej moci bažiaci politik, nastolil líniu, v ktorej sa ako-tak dá orientovať.
To, že ako premiér upevnil moc prezidenta, nerešpektuje sekularistické hodnoty republiky, umlčiava opozičných novinárov, šije zákony smerované na podporu svojej vládnej strany, tvrdo postupuje proti kurdskej menšine, zastrašuje sudcov, šíri antisemitské nálady... to všetko stojí v kontraste s možným rizikom občianskej vojny, v akej sa ocitol Irak a Líbya po odstránení nenávidených diktátorov. Čo by tak asi mohlo nastať v krajine, kde vládne "diktátor" s obrovskou podporou más, ak by došlo k jeho násilnému odstráneniu? To je ťažké predstaviť si. Scenár prípadnej občianskej vojny je však viac ako pravdepodobný.
Ďalším dôvodom, prečo sa mocnosti jednotne postavili proti puču je nápomocnosť Turecka v riešení migračnej krízy a rovnako aj pri boji s IS. Nech je táto ich pomoc akokoľvek vypočítavá (čo aj dozaista je), je nezvratnou pravdou, že Turecko je posledným štítom pre utečeneckou vlnou zo Sýrie a krajín Blízkeho východu. Nič na tom nemení ani srdcevrúca zmluva o výmene utečencov, pri ktorej Turecko jednoznačne selektuje zrno od pliev.
Vzhľadom na členstvo Turecka v NATO (s druhou najpočetnejšou a dobre vyzbrojenou armádou) a tým partnerstvom v boji proti IS a s vidinou rozkolov v armáde, ktoré budú teraz potlačené, je Erdoganove angažovanie sa v kurdskej oblasti len tolerovaným nepriamym dôsledkom.
Akokoľvek farizejské sa môže zdať to, že všetky mocnosti sveta zrazu podporujú Erdogana na ceste k budovaniu diktatúry, ide výlučne o dôsledok zhody okolností, ktoré nedovolujú stavať sa k jeho osobe s väčšou dávkou kritiky, resp. podpore jeho protivníkov. Je paradoxom, že človek, akým je Erdogan, a ako to býva takmer vždy pri autokratoch, profituje zo všetkého zlého, čo sa jeho krajine a krajinám navôkol môže diať.
A teraz prišiel puč. Nepodarená akcia časti armády, ktorá si stále myslela, že je v Turecku naďalej populárne dôverovať jej. Milovníci konšpiračných teórií si zgustli, pretože puč bol potlačený naozaj rýchlo. Ešte rýchlejšie vyšli do ulíc státisíce fanatikov, inak sa im povedať nedá. Viete si snáď predstaviť, že by u nás za niektorého z politikov vyšli tisíce do ulíc, aby sa postavili ozbrojencom a tankom, a to niekedy o druhej v noci?
Pre Erdogana doslova dar z nebies. Teraz má šancu upevniť moc, vysporiadať sa s nepriateľmi, ktorí do puču ani neboli zapojení.
Turecko sa teraz vydá na cestu k posilneniu autokratického režimu. Pre Turkov a hlavne pre časť obyvateľstva, ktorá zmýšľa silne demokraticky a zdieľa európske hodnoty je to zlá správa. Pre Európu a svet sa tým zatiaľ nič moc nemení. Je to dôkazom toho, že svet nie je čiernobiely.
Ale viac ukáže až čas...
