Modliť sa za väzňov? - Nikdy v živote!

Autor: Marek Strapko | 23.12.2016 o 21:57 | Karma článku: 5,47 | Prečítané:  1412x

Stromček nádherne vysvietený. Jeho ozdoby sa trblietali ako hviezdičky na nebi a voňavé vetvičky tvorili na strope záhadné obrazce. Ich tajomstvo som dokázal pochopiť iba ja – malý chlapec, tešiaci sa na darčeky od Ježiška...

     Mama vysmážala rybu a ja som netrpezlivo zaháňal nudu. Do štedrovečernej večere chýbalo ešte niekoľko minút, ale ten čas bol neskutočne dlhý. Otec vypínal televízor a roztiahol sa na gauči. Bránil som sa, pretože pri zapnutom televízore ten čas predsa len ubiehal o niečo rýchlejšie. „Idem sa pomodliť“, povedal mi a tým mi chcel naznačiť, že sa môžem pomodliť s ním. „Ideme sa modliť za mier?“, spýtal som sa zvedavo. Vianoce sú predsa o mieri a už ako malý chlapec som vedel, že vojny urputne ničia svet. „Pomodlíme sa za väzňov“, znel otcov návrh. Hlavou mi prebleskol chaos. Už ani odrazy vetvičiek na strope nedávali zmysel, nič  razom nedávalo zmysel. „Prečo by sme sa mali modliť za väzňov? Veď predsa sedia právom. sú to ľudia, ktorí spáchali niečo veľmi zlé a teraz za to právom pykajú“, pomyslel som si v rebelujúcej hlavičke. A nedokázal som to v sebe dusiť. Svoje som povedal aj otcovi. Ten sa na mňa láskavo pozrel. Nekarhal ma. Vedel totiž, že som príliš malý na to, aby som rozumel jeho modlitbe. Jeho oči zažiarili a povedal len, že modlitby potrebujú všetci. A že väzni sú osamotení, nebývajú s rodinou a je im isto veľmi smutno. To dávalo zmysel a tak som tú modlitbu nejako pretrpel. O chvíľu prišla mama a mi sme zasadli za štedrovečerný stôl.

     Roky plynuli a ja som už netrávil čas pred večerou pozeraním obrazcov na strope. Bol som v izbe, pretože ak otec vypol telku v obývačke, ja som mal druhú v „mojej komnate“. Verím však, že on sa za tých väzňov modlil vždy. A verím, že nie len cez vianočný čas.

     Osudy života sú totiž nezvratné a proti nim sme len úbožiaci. A taký bol aj osud môjho kamaráta, ktorý sa tiež nevlastným pričinením ocitol vo väzení. A strávil v nich Vianoce sám – ďaleko od domova  a dokonca aj bez stretnutia so spoluväzňami. Bol totiž väzňom v krajine, kde Vianoce neznamenajú absolútne nič. Až vtedy som pochopil slová môjho otca, že nie všetci väznení sú väznení právom. Muselo to byť niečo veľmi ťažké!

      Väzni – spravodlivo odsúdení, nespravodlivo odsúdení... Čo majú spoločné s nami? 
Pretože sme všetci z času na čas väzňami! Nemáme na rukách okovy, žijeme v slobodnom svete a nie za mrežami. Často sme však väzňami závislostí, peňazí, vášní, nedokonalostí a slabostí. Niekedy vlastnou chybou, inokedy nepriazňou osudu - stávame sa väzňami a nie sme skutočne šťastnými. Ťažko zhadzujeme okovy a sme odkázaní na pomoc iných. 

     Nedávno zomrela naša známa. Vo svojom živote robila množstvo chýb. Bola väzňom hriechu a neskôr sa svojimi omylmi dostala aj do skutočného väzenia. Boh je však dal milosť a čas na obrátenie. Ona ho s pomocou kňaza využila na jedničku. Stala sa veriacou a zbožnou ženou a svoje svedectvo sa nehanbila aj navonok vyznávať a konať dobro. Stala sa novým človekom.

Verím, že vianočný čas je miestom aj pre naše znovuzrodenie...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin si za prezidenta trúfa, no k petícii sa nehlási

Občiansky kandidát na prezidenta potrebuje 15-tisíc podpisov. Bývalý šéf Najvyššieho súdu hovorí, že masovejšia podpora by ho do volieb posmelila.

ŠPORT

Šatan a Ramsay spravili to, na čo ich predchodcovia nemali guráž

Na olympiádu nepôjdu známe mená a ani jeden hráč Slovana. Je to správne?

KOMENTÁRE

Harabin je šašo, nebezpečný bude Kotleba

Kotleba nemá čo prehrať, s hanbou neodíde, môže len oživiť svoj kapitál.


Už ste čítali?