Keď prišla medzi nás, pôsobila rozrušene. Pýtame sa na jej Vianoce, nech nám porozpráva, ako ich prežila. "Pre mňa sú teraz Vianoce - že môžem prísť medzi vás", s pokorným úsmevom zakrýva svoje trápenie. Opäť sa ospravedlňuje, že mešká. Nikomu to ale nevadí. Pozeráme do jej očí a čítame nesmiernu bolesť, ktorú prežíva. Jej najdrahší každým dňom smeruje na druhý svet. Vie to ona a vedia to všetci. My ho však nemáme na očiach 24 hodín denne. Ona áno. Spomína na časy, kedy spolu chodili na krásne miesta Bielych Karpát. Skromne dodáva, že tie časy sa už nevrátia. A opäť sa ospravedlňuje, že sa trošku rozhovorila a rozcítila. Nikomu to nevadí. Na jej mieste by bola väčšina z nás zosypaná. Z jej tváre, hlasu, očí však sála nesmierny pokoj, trpezlivosť na dôvera. Tak to má byť a niekto to vie lepšie ako my - pútnici Zeme. Ona tomu verí a žije tým.
Toto sú pre mňa Vianoce
Každý z nás si razom uvedomí, ako ľahko upadáme do mdlôb a malomyseľnosti. Strácame nádej, nevládzeme. Aj malé starosti a denné trápenia premietame do nezvládnuteľných dimenzií. A tak často zabúdame na dary, ktoré sú nám denne po ruke.
Krásna rodinná atmosféra počas Vianoc? Prečo si často nevážime svojich blízkych? Zdravie - prečo je pre nás samozrejmosťou? Priatelia? Ani nemusia nič povedať. Sú jednoducho tam. Mlčia a počúvajú.
Aj my sme len mlčali a počúvali. Po hodinke oznámila, že už musí ísť. čakajú ju povinnosti.
Všetci sme vedeli, že ju čaká ten, ktorému sľúbila vernosť v šťastí aj nešťastí, v zdraví aj chorobe... Ešte je tu s ňou a ona je tu ešte stále pre neho.
Je to láska bez hraníc.