Banány pre ťažko chorého

Autor: Marek Strapko | 20.7.2017 o 11:39 | Karma článku: 7,08 | Prečítané:  698x

Vonku kraľujú tridsiatky. Volám s babkou, že treba prísť poliať záhrady, pretože včera pršalo čisto sporadicky. Bojujem s posteľou a štartujem auto. Po príchode uzívaný zisťujem, že záhrada je premočená. Prehnal som sa zbytočne...

Také boli moje prvé myšlienky. Určite sa to stalo každému z vás. Niekam sa preženiete, niečo obetujete (v mojom prípade to bola po ťažkom týždni vytúžená dovolenková posteľ), prípadne aj investujete peniaze (auto tiež nejde na vodu).... A nakoniec zistíte. že vaša snaha bola celkom zbytočná, v lepšom prípade nie až taká potrebná. 
"Mal som sa spoľahnúť na radar a nie na 86-ročnú babku", prešlo my mysľou. Hovorila zo mňa únava posledných dní. Dovolenka je v plnom prúde, ale aj tak mám toho akosi veľa. Našťastie som sa po chvíľke otriasol, pozrel na nádherné nebo nado mnou a snaživé slnko, ktoré už zrána dávalo o sebe vedieť. Vzduch v horách je nádherný. Po malom "rozjímaní" som zhodnotil, že záhradke predsa neuškodí čo-to vody grátis. Zapojil som čerpadlo, vytiahol krhly. Odmenou mi bola nádherná dúha a vôňa lákavých plodov... Kto by odolal čiernym malinám?

Je zaujímavé, ako ľahko sa človek dokáže znechutiť a úplne pritom zabudnúť na krásy života, ktoré dostáva absolútne zadarmo!

Ako som tak polieval a maľoval dúhy na všetky svetové strany, do oka mi padol susedný dom. Aj v jeho záhrade som ako malý chlapec trávil množstvo prázdninových dní. Býva tam môj priateľ, skvelý športovec. Bývalý športovec... Prečo bývalý? 
Pre pár rokmi to začalo nevinnými bolesťami chrbta, ktoré prerástli do zákernej parkinsonovej choroby. Zabehnúť maratón kedysi nebol problém, prejsť na toaletu alebo vstať z postele je dnes už niekedy nadľudský výkon. Sú chvíle, kedy človek nič nezbadá, na druhej strane momenty, ako keby si videl človeka po vypití pol litra tvrdého. "Navštívim ho, keď som už tu", dostal som najlepší nápad dňa.

Bolo ráno a to je pre neho najťažšie obdobie. Ležal ako chrobák na chrbte a márne dával rozkazy svojmu telu. Jednoducho neposlúchalo. "Marek ahoj, prosím vystri mi nohy", požiadal ma. "Pocvič trošku s nimi prosím", žiadal ďalej. 
A tak sme cvičili a debatovali. On trpel a ja tiež (nohy má ťažké). Bol na tom zle, ale aj tak mal stále dosť síl na to, aby si zo mňa strieľal, že prečo toľko fučím.
A čas bežal a ja som pozeral na hodinky. Čakala ma ešte cesta autom. Pomohol som mu s niekoľkými prácami v dome. V tom ma ešte požiadal, či by som mu nezašiel do obchodu. Banány sú pre neho zdrojom sily, liekom na kŕče. Bežím do obchodu, tam nemajú, v druhom ich našťastie zoženiem. 
Som šťastný. "Ošúp mi ho prosím a hoď do huby", prosí ma kámoš. Priznám sa, že ešte nikdy som nekŕmil dospelého človeka. Je to silný moment. Uvedomujem si, aké je to pre neho ťažké. Žiadať veci, ktoré sú prirodzené pre malé bábätká. 
A práve taká bola aj jeho posledná prosba. "Zlož ma do postele ešte a potom choď." Urobil som to s úsmevom. Musel si ľahnúť a počkať, kedy zaberú lieky. Potom to už zvládne sám...

Od môjho ranného nervačenia ubehli dve hodiny. Záhradka pomoc nepotrebovala. Potreboval ju však niekto dôležitejší ... človek. 

Odchádzal som za mojím ďalším programom s vedomím, že aj z nepríjemnej a naoko zbytočnej situácie môže vzísť niečo väčšie, potrebnejšie, dôležitejšie a hlavne nesebecké.
Stačí byť len vnímavým, otvoreným. Stačí len vážiť si dary, ktoré máme a denne dostávame. Stačí žiť životom radosti (aspoň sa o to z času na čas pokúšať). 

 


 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Potrebujete liek? e-Zdravie môže výdaj skomplikovať

Čítačku kariet, ktorú potrebujú, aby sa pripojili do elektronického systému receptov, stále nemá 40 percent lekárnikov. Termíny už tlačia.


Už ste čítali?