Naša budúcnosť - ako jazda autom

Autor: Marek Strapko | 27.7.2017 o 12:54 | Karma článku: 2,70 | Prečítané:  177x

Počas cesty autom sa nám môže prihodiť nespočetne zlých vecí. Môžeme dostať šmyk, nezvládnuť riadenie vozidla, auto sa môže pokaziť alebo to nemusí zvládnuť šofér jazdiaci v protismere... Nemyslíme však na to a nebojíme sa... 

Prečo sa teda tak často bojíme pri pomyslení na budúcnosť?
Áno, aj samotný život nám denne dokáže priniesť nečakané nástrahy, ktoré nám už pri predstavách dokážu zviazať ruky aj nohy. Stávame sa ustráchanými a podráždenými stvoreniami, ktoré zabúdajú žiť.

Slabú chvíľku má z času na čas každý z nás. Aj ja som si ju vybral (alebo nevybral?) asi pred rokom. A to že to nebola chvíľka by mohli dosvedčiť všetci, ktorí ma dobre poznajú. Z tváre zmizol úsmev a z očí radosť. Zamyslene som sa potuloval po škole, kde učím. Nechcelo sa mi nikoho zdraviť, za čo som utŕžil spŕšku kritiky od starších kolegýň. Všetko som však bral v "pohode". Aspoň tak som si v mysli ospravedlňoval moje právo na beználadovosť. Začalo ma baviť byť tichým, utiahnutým a neochotným s hocikým len-tak prehodiť reč. Zjavne som zabudol, že podobné obdobie som už raz zažil a jediné, čo mi z toho ostalo, bolo niekoľko kilogramov navyše a zarastený ksicht. 
Dôvod takéhoto stavu bolo ťažké identifikovať, ale všetko začalo nevinne. Začal som sa prílišne vŕtať v tom, ako bude vyzerať moja budúcnosť.

Nechcem, zvaľovať vinu na celý svet,. ale médiá tiež nedopomáhali mojej otvorenosti k depresivite. Hypotéky budú drahšie, tam zase ďalšia kauza (zlodejina), do toho Trump a Putin. Môjmu futbalovému tímu sa tiež nedarilo. Všetko bolo zrazu čierne... Ešte som musel oslavovať aj tú tridsiatku...

Zlatučké deti a jazda autom

Neviem, kam by to všetko smerovalo, čo som tým všetkým chcel dosiahnuť. Uvedomoval som si, že to už preháňam a k negatívnej nálade sa doslovne hecujem. Všetko to vo mne vrelo. Spamätal som sa až vo chvíli, kedy sa ma jeden chalan (myslím že siedmak) spýtal: "Pán učiteľ. Niečo sa u vás stalo?Vôbec sa neusmievate..." Deti vedia byť všelijaké, ale niečo sa im uprieť nedá - úprimnosť. Niektoré z nich ju ešte v tomto falošnom svete nestihli stratiť. Aké to šťastie...

Poobede som sadol do auta. Vyštartoval som na cestu a premýšľam. Cesty sú nebezpečné. Čakajú na nás nástrahy, o ktorých často ani netušíme. Aj napriek tomu na to, ako šoféri, nemyslíme. Jednoducho ideme vpred do cieľa a hľadíme dopredu. Samozrejme hodíme očko aj dozadu a dávame si pozor. Tam je strach opodstatnený. Je to strach, ktorý nám nedovoľuje jazdiť nebezpečne. snažíme sa využívať aj rozum. Ostatné je v rukách osudu (alebo rukách Božích, ako verím ja). Usmial som sa, pevne som chytil volant, podradil a zrýchlil. "Už viac nie som strachu otrokom...!"

Ešte v ten večer som sa stretol s mojimi dobrými priateľmi. Rozprávali sme sa a povzbudili sa navzájom. Podarilo sa nám zorganizovať hokejbalové zápasy, ktoré hrávame doteraz. Šport je super vec. Začal som aj opätovne žiť pre tých, ktorí sú v mojom živote na prvom a druhom mieste, ale aj pre tých, ktorých ani nepoznám. Nedokážem to však samozrejme sám. Počúvam ale tých, ktorí má hneď upozornia, že niečo nie je v poriadku. Aký hlúpy som bol, že som odmietal ich lásku! Aký hlúpy som bol, že som si nevšímal dary, ktorých dostávam denne požehnane!

Človeče, otvor oči, zobuď sa, ži!
Ži dnes a neboj sa o zajtrajšok.
Zajtrajšok má dosť svojich starostí.
Si stvorený pre radosť!

PHIL BOSMANS
 


 

 

 


 


 


 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Smrť blízkeho majú platiť poisťovne, rozhodol súd. Tie nesúhlasia

Spor, či majú poisťovne platiť blízkym bolestné, sa na Slovensku vlečie už desať rokov.

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky.


Už ste čítali?