Pozerám na rozpis odchodov a stále nič. Nepatrím k ľuďom, ktorí sa rýchlo rozčúlia, ale kombinácia extrémnej horúčavy a časovej tiesne nezapadajú do predstavy dlhšej prechádzky smerom k hotelu. Zapínam dáta a internetový informátor mestskej dopravy mi jasne hovorí, že odtiaľto sa k svojmu cieľu musím dostať. Ale ako?
Nechávam to tak trošku na náhodu a počujem za mnou stonanie, typické pre staršieho človeka. Milá starenka s plnými taškami a paličkou, ktorá podopiera jej opotrebené telo, si vyťahuje okuliare z vačku. Pozdravíme sa a už len sa jej chcem spýtať na cestu, ktorú myslím, že bude poznať lepšie, keď v tom zrazu vyhlási:
"Tak tady to máme na Chodov, kdy nám to půjde?" Smelo opäť nazerám na tabuľu a nevidím žiaden Chodov.
Tento názov som videl na zastávke o 10 metrov vľavo. "Toto je iným smerom pani, ja chcem ísť na zastávku Nad pahorkem...", poučil som starenku smelo, ako keby som ja sám vedel, kam presne mám ísť.
V tom sa jej rozžiari tvár a s pocitom užitočnosti ma uisťuje: "Tak to jdeme spolu a ja vám pak řeknu kde vystoupite. Tam půjdete pod můstek a jste tam", hovorí oduševnene a ani sa viac nezadýchava.
S pochybami prikyvujem, nastupujeme do autobusu. Celý čas som smutný, pretože som pevne v tom, že starenka nastúpila na zlý spoj. Autobus prudko točí doľava a ja ju utvrdzujem, že zastávka Chodov je na druhej strane.
"Ja vím, kam jdeme, já tady bydlím!" Práve som jej do psychiky zabodol prvý nožík. "Za chvíli vystoupíme", aj napriek tomu je neodbytná a silou mocou mi chce pomôcť dostať sa do cieľa.
Prechádzame zastávku "Chodovec". Dumám, že toto bola zrejme zastávka, kam chcela ísť, ale bohužiaľ už vekom stratila zmysel pre dokonalú orientáciu. Je mi jej ľúto.
Prichádzame na zastávku "Chocehradská"a pani sebavedome vstáva zo sedadla, ako keby ani nemala potrebu používať paličku na podopieranie. "Mladý muži, vystupujem tady!", kráča dole naklonenou plošinou. Obzerá sa za seba, ale ja ostávam na svojom sedadle.
"Ja pôjdem až na ďalšiu", hovorím váhavo, ale predsa s presvedčením,, že ja som ten, kto ide správne a babička je tá, ktorá tu dementne blúdi po Prahe, v ktorej žije možno 85 rokov.
Práve som ju zabodol dýku do srdca. Odchádza mrzutá. Misia, ktorá jej natoľko spravila radosť sa nevydarila. Ja to však beriem ako súčasť života. S vedomím, že starší predsa majú choroby orientácie vystupujem na nasledujúcej zastávke.
Znova čumím do cestovných tabúľ, kukám ako puk. Slnko mi páli na hlavu, som dosť hladný. Pýtam sa hneď prvej osoby na cestu.
"To teďkom se musíte vrátit a pak na Chocehradskej doprava pěšky pod můstek...", radí mi žena v stredných rokoch.
Bežím smerom naspäť. "Musím ešte zastihnúť starenku, musím sa jej ospravedlniť". Po babičke ani chýru ani slychu. Ak mi bolo teplo, teraz priam horím. Prechádzam pod mostík napravo a hneď vidím svoj penzión. Víta ma huňatý vtieravý kocúr, na ktorého vyšťavený zavrčím. Nič to s ním nerobí, je to kocúr z hotela, hostí víta rád a vôbec sa ich nebojí....
...ani my by sme sa nemali báť počúvať starších ľudí. Možno na to niekedy nevyzerajú, ale dozaista nepatria do starého železa.
S úctou venované starenke z Chocehradskej!
