Únava ma premáhala. Bolo ešte len sedem hodín večer a ja som už zíval. Telo si pýtalo poriadnu dávku odpočinku. Niet sa čo čudovať - bol piatok a za mnou veľmi náročný týždeň. Túžil som po odpočinku, ale ešte predtým som si chcel dopriať vychladenú dvanástku. Ako to však už býva, kamarát sem a kamarát tam (niekedy nie je dobré mať až toľko kamarátov). "Trošku som sa zdržal", prišiel domov a šľahol som sa bezvládne do postele. Nastavil som budík - ráno nás čakal hokejbal...
Ráno bolo ťažké a telo to cítilo. Vytúžený odpočinok sa v noci nedostavil a ja som veľmi dobre vedel PREČO. "Nič to", povedal som si a začali sme náš každosobotný ranný hokejbalový zápas. Loptička behala, telo nestíhalo. Všade som bol o sekundu neskôr. Muška bola vychýlená, prihrávky boli stopercentné - vždy našli súpera. Stopercentný som bol aj v inej štatistike. Každý, kto hral so mnou mal záruku prehry. Telo malo dosť, nohy sa plietli, ja som však bojoval. Chcel som zvíťaziť nad telom, aj nad psychikou.
Párkrát som buchol hokejkou, adrenalín predčil zdravý rozum. Snažil som sa ovládať, aj keď sa mi telo opäť prihováralo a prosilo o milosť. "Skonči už - na dnes stačí", počul som ho čisto-jasno. "Nie, nemôžem prestať hrať, nestrelil som ani gól...som silnejší ako ty!, bojoval som s ním. Bojoval som s vlastným telom. Boj však bol vopred prehratý. Zbytočne som šiel do súboja a skončil som na mantinele. Pocítil som bolesť, rukavica nepomohla.
Diagnóza bola jasná - ideme na chirurgickú pohotovosť.
Večný optimista, veril som do poslednej chvíle, že je to iba narazený malíček. Nechcel som počúvať hrozivé prognózy, až kým to nebolo oficiálne - máte boxeristickú zlomeninu. Doktori márne hľadali druhého z bojovníkov. Ostal som tam len sám a tí traja anjeli. Dvaja ma podržali, tretí urobil chmaty-triky. Zahmlilo sa mi. Chvalabohu naprvýkrát. "Ocitol som sa v Egypte."
Ani zďaleka to nebola moja prvá zlomenina a už vôbec nie prvý vážny úraz. Roky športu a blbej agresívnej povahy si vybrali mnohokrát svoju daň. Aj napriek tomu to bolo teraz iné. Prvýkrát som ostal bez mojej milovanej pravej ruky. Ostal som bez auta, bez športu, plávania, sauny, počítačových hier a len tak s rozviazanými šnúrkami, ponechaný na pomoc iným.
Nie, žeby ľudia neprežívali omnoho horšie utrpenia, ktoré si často nesú po celý život (pozdravujem mojich priateľov z domova dôchodcov a nemocníc), ale pravá ruka je pravá ruka.
A dni ubiehali, opuch sa zmiernil a sadra sa stala znesiteľnejšou. Najväčšiu radosť mala ľavá ruka, ktorá sa konečne mohla činiť. Naučila sa držať lyžičku, umývať zuby a vlasy, používať toaletný papier a dokonca aj písať. Išlo jej to iba na tabulu a deti skonštatovali, že teraz píšem čitateľnejšie ako pravačkou.
Takmer 40 dní, tak nápadne podobajúce sa pôstnemu obdobiu sa nejakým spôsobom zvládlo. A to aj vďaka mnohým zlatým ľuďom, ktorí mi neraz pomohli.
Obdobie odriekania trpezlivosti a uvedomenia si, že svoje telo sa oplatí počúvať. Oplatí sa dopriať mu odpočinok a naučiť sa ovládať je jednou z dôležitých súčastí správneho života.
Ruka pomaly dostáva silu, ja opäť píšem na blog oboma rukami, opäť si zaväzujem šnúrky, môžem variť, šoférovať, plávať a navždy si chcem pamätať tie mamine múdre slová:
"Buď rád, že máš nožičky a ručičky!"
Všetkým prajem veľa zdravia, sily a múdrosti.
