reklama

40 rokov sme sa hrali na tankistov...

Budovali sme vojenský priemysel, ktorým sme pomáhali našim priateľom po celom svete. Mali sme družstvá, chovali dobytok a v rade na mäso a mlieko si sa často nedočkal. Zabrzdili nás a trpíme tým dodnes...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Kráčali sme alpskými lúkami. čerstvý vzduch a krása kvetenstva nás napĺňala pokojom. Keď tu zrazu otec spustil nárek. Je už dôchodca a prežil ťažký život bez otca - zo školy na pole, po troške spánku škola a zase pole a hospodárstvo. Veď kontingenty sa museli odviesť, nie?
Vravel som mu, aby už na to nemyslel. On to však nedokázal. Ako bývalý konštruktér v závodoch ťažkého priemyslu obdivoval nádherné mostné konštrukcie kvalitných rakúskych diaľníc. V diaľke zbadal ďalší z množstva tunelov a viaduktov. To ho napĺňalo čoraz väčšou bolesťou. A na lúkach krásne domčeky, pokoj a radosť ľudí. Kvety na každom kroky a za nimi sa skrýva radosť zo života.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nie, nemyslite si, že im závidí omnoho vyššie dôchodky. Môj otec je v podstate veselý a nadmieru spokojný človek, ktorému stačí k radosti stará zaprášená izba historického domčeka, v ktorom sa narodil a zohriate mlieko plné nadrobeného chleba. 

Jeho plač a bedákanie boli spôsobené krivdou. Bez nás o nás. Raz si s jedným a zase s druhým. My, Slováci, sme v podstate takmer nikdy (až doteraz) nemalo šancu rozhodovať o svojom osude. Najprv nadvláda, potom nerovnosť, zrazu diktát z Mníchova. A ani sa nestihneš spamätať a už si ťa podmaňuje "červený obor", o nič lepší ako myšlienka chorej hlavy chlapíka s knírom. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Otec, nechaj to tak," hovorím mu. Nedalo sa mu prestať. Pred očami mal celý život. Spomína na svojho otca, ktorého odvliekli Nemci do Štutgartu, aby budoval Hitlerove diaľnice a cesty do hôr, alimenty, ktoré museli odovzdať. Všetko ževraj pre budovanie štátu. A potom ten prekliaty rok '68, kedy tu zrazu prišli zachraňovať to, čo sa kazilo. Spomína na vojakov, ktorí nechápali, čo tu robia a ktorí o 30 rokov neskôr s plačom odchádzali domov, na roky ťažkého priemyslu a vyspelého strojárstva....
"Prečo mi nemáme takéto diaľnice, tunely a mosty?" pýtal sa so smutným hlasom. "Namiesto toho sme sa 40 rokov hrali na ťažký priemysel, tankistov a paneláčiky. Zavreli ťa do betónu, aby si držal krok. Dali ti záhradku, aby si mal pocit prírody, ale viac si rozmýšľať nemal..." dodáva a tým končí. Palicou prejde po vysokej tráve, ako keby chcel všetko zlo minulosti pokosiť. Nedá sa...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rovnako sa nedá zmazať dedičstvo týchto rokov. Jeho smutnou črtou je nostalgia , nevľúdnosť, závisť, rodinkárstvo, korupcia, rozkradnuté podniky, známosti, vplyv, arogancia, párky a pivo, vlaky zadarmo, rozostavané úseky diaľníc, tunelovanie namiesto tunelov, nespokojnosť, kotlebove prázdne kecy, vymiznuté kultúrne vnímanie a krátkozrakosť, ktorá zabraňuje vidieť to, že práve teraz, aj napriek mnohým hrozbám, žijeme to najlepšie obdobie našich dejín. Mnoho však záleží od našich rozhodnutí a postojov!

Marek Strapko

Marek Strapko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  473
  •  | 
  • Páči sa:  1 880x

Všetci vravia, že som večný optimista. Asi som ten najlepší klaun na svete. Snažím sa nebáť sa. Zoznam autorových rubrík:  Domáca politikaSpoločnosťZ môjho životaZahraničná politikaŠkolaOsobnosti, zaujímavostiŠportHudbaNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu