Chlapec na vozíku nám poriadne prehovoril do duše

Autor: Marek Strapko | 20.10.2018 o 13:13 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  713x

A pritom nepovedal ani slovo... Iba jemne otvoril ústa, na ktorých sa objavil krásny úsmev. Z jeho mandlových hnedých očí sálala radosť. Radoval sa aj za nás!

Väčšina ľudí zrejme pozná ten pocit, kedy sa na niečo tešíš a razom sa veci nemajú presne podľa tvojich predstáv. Nastáva sklamanie, znechutenie, výraz odutej tváre alebo šomranie. Niekedy je to dosť úsmevné, nad čím všetkým sa ľudia vedia rozčúliť. Napríklad môj brat - cestovali sme na dovolenku do Prahy a vo vlaku oznámili, že došlo pivo. Mali ho doplniť niekde vo Vsetíne. spokojne sedel ďalej, ale keď prišla skľučujúca správa (zásoby piva neboli doplnené), brat sa odmlčal. Prvé slovo prehovoril až na stanici v Prahe. Ako inak, s vidinou pražských "hospúdek". 
Veľmi sme sa vtedy všetci na bratovi zabávali. A rovnako často krútime nad hlavami, keď sa ľudia jedujú pre hlúposti a zbytočnosti, pre veci, ktoré sa nám zdajú absolútnymi malichernosťami.

Ako však hovorí jedna múdra kniha, "vidíš smietku v oku svojho brata, ale brvno vo svojom oku nezbadáš". Myslím, že na mňa to platí stopercentne. Veľa ľudí povie, že je super, že sa vôbec nerozčuľujem. Nepoznajú ma. A niekedy má človek pocit, že nespoznáva ani sám seba. No veď len posúďte sami:

Vetvičky v parku - zlý sen každého korčuliara

Odcestovali sme do kúpeľného mesta Teplice v Čechách. Ako to už u mňa bežne chodí, rád spojím príjemné s užitočným a okrem povinností si vyhľadám čas, miesto a spôsob rekreácie. Šport dozaista k rekreácii patrí. A tak som do Teplíc cestoval vlakom, s vidinou super korčuľovania v miestnom kúpeľnom parku. Dvoje korčúľ v cestovnej taške na pleci mi vôbec neprekážali. 
Do parku sme sa vybrali hneď prvý deň navečer. Ešte predtým, ako sme sa tam dostali, spustil som svoje jemné frflanie. Museli sme si totiž niesť topánky na prezutie - po starodávnych kockách sa korčuľovať nedá. Cestou sme stretávali holdy arabských kúpeľných hostí. Ja som sa roztápal v tričku, frflal som opäť nad neznesiteľným teplom. Niektorým moslimským ženám neprekážalo čierne oblečenie s malým priezorom na oči. Pri pohľade na nich mi bolo o desať stupňov horúcejšie. "Čo už", pomyslel som s latentnou xenofóbiou. 

Konečne sme dorazili na miesto. Našli sme si lavičku, prezuli sa a vyrazili na koliečka. Spočiatku to vyzeralo nádejne, aj keď povrch chodníkov miestami vynechával. 
Razom sa však situácia na cestách poriadne skomplikovala. Prišli sme do časti parku, kde sa nachádza množstvo stromov (jeden by to v parku nečakal). Deň predtým v Tepliciach zúrila búrka a preto boli chodníky posiate drobnými vetvičkami a kadejakou inou háveďou zo stromov, ako som toto biologické znečistenie nazval. Vtedy som už nefrflal jemne, ale dostal som sa do štádia ticha. 
Ja - ktorému kedysi nerobilo problém zjazdiť na kolieskových korčuliach schody, som začal bedákať nad znečistenými chodníkmi. V podstate by s tým rozumný človek mohol počítať...ale...ale...

Malé arabské dievčatko nám vošlo do cesty. Prihovorilo sa krásnou angličtinou. Čosi som jej odvvrkol, no na tomto technicky náročnom teréne nemám čas ani chuť debatovať s nejakým moslimským dievčatkom. Začínam byť dopálený. Premáham sa. Odkorčuľujeme niekoľko kolečiek a sadáme si na lavičku. V tom si vykračuje ďalšia arabská rodinka. Ja horím teplom a oni zase zabalené ako "ninja korytnačky".
"Načo som sem vláčil tie korčule?", šomrem si v tichu...

Chlapček na vozíčku

On je tiež súčasťou grupy Arabov. Podľa hendikepu je zrejme hlavný kúpeľný hosť. Ako tak prechádzajú okolo nás - najprv ženy samostatne, potom zvyšok aj s chlapcom, stane sa niečo krásne. Chlapec, ktorý celý čas čumí do neznáma sa razom otočí. Pozerá na naše korčule, potom sa pozrie na nás. Znova sa pozrie na korčule a znova na nás. Jeho očká žiaria šťastím a radosťou. Obdivuje naše korčule, teší sa z niečoho, čoho sa vo svojom živote zrejme nikdy nedočká. Celé to trvá asi päť sekúnd, ale ja mám pocit, že sa s nami rozpráva desať minút. Hovorí nám, že je super, že si takto korčuľujeme, že sa staráme o svoje telo, že sa tešíme zo života a z darov, ktoré sme si ani nezaslúžili.
Celá rodinka nás pomaličky míňa, chlapec sa však ešte raz vystrčí z vozíka, takmer akoby chcel z neho vyskočiť. Na tvári vyčaruje nádherný úsmev. 

My sa razom pozeráme na seba. Jeho ponaučenie sme hneď pochopili. Na korčule sme išli aj na druhý, tretí a štvrtý deň.
Cez leto sme toho už moc nenakorčuľovali , ale rozhovor bez slov, ktorý sme absolvovali v Tepliciach, s nami zostane navždy.

Ďakujeme!

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Sama Marca

Kočner je nová Gorila, ktorá pozýva na námestia (píše Samo Marec)

Nejde o Fica ani Šefčoviča. Pravdepodobne sa toho dozvieme ešte omnoho viac.


Už ste čítali?