Robota ma celkom baví, aj keď to netrvá tak krátko, ako som odhadoval. Predsa len, z oboch strán stoja na tesno ďalšie autá a naozaj nechcem niekomu spôsobiť nepríjemnosti zbytočnými škrabancami. Pomaličky hľadám taktiku. Najskôr odhadzujem sneh, ktorý tam napluhoval odhŕňač. Konečne vidím predný nárazník. Pomaličky odnosím aj niečo zo strán. Potom sa púšťam do 40 centimetrov na aute. Keď je to po pätnástich minútach dole, môžem to celé spratať. Autom už môžem vyjsť, ale snehu je navôkol stále dosť. Určite zamrzne, takže odtiahnem obďaleč a čistím ďalej. Nie som tu predsa sám a po mne tu bude chcieť zaparkovať niekto iný. Konečne je všetko celkom na výbornú. Okoloidúce decká poprosím, aby tam chvíľku stáli s lopatou a strážili mi flek. Vraciam sa na miesto a parkujem. Spí sa mi dobre...
O deň neskôr
Dnes to bolo trošku adrenalínové. Ráno som išiel na bicykli, ale bohužiaľ poobede som musel využiť odhrabané auto - desať kilometrov po hlavnej by bolo asi trošku šialené.
Je už tma a ja sa vraciam domov. Túžobne merkujem po nejakom voľnom mieste. Zaparkovať pri nás je veľký problém (asi všade), ale teraz je to ešte horšie. Nie každému sa chce využívať auto v tomto počasí. Je to asi rozumné, aút je na cestách o trošku menej; aj keď stále dosť.
Vidím jedno miesto. Parkovisko je celé pokryté zamrznutom vrstvou kašovitého snehu. Skúšam sa trafiť do dvoch koľajníc, ktoré tam nechalo auto predo mnou. Zapadol som...
Vyťahujem lopatu, odhadzujem dosť. Nepomáha...
Nikoho nikde, až na jedného postaršieho pána. Ochotne pristupuje. Tlačí, tlačí, keď v tom zrazu bác. Verím, že jeho koleno to vydržalo. Sklamane krívajúc odchádza a ja vyhrabávam ďalej... Nejaký čas to trvalo a vďaka pomoci chalanov som vonku. Poriadne vyčistím plochu a v pohode zaparkujem.
Pozerám navôkol - spokojne zaparkovali mnohí. Krásne zjazdili sneh pred sebou, vedľa seba aj pod sebou. Vytvorili nespočet koľajníc a snehových hrúd. Im sa možno vyjsť ráno podarí. Sneh sa však jemne topí, aby následne mohol pri zajtrajších mrazíkoch poriadne stuhnúť. To bude zase flekov, šmykov, tlačenia a vŕkania.
Nemuselo by tomu tak byť.
Keby sa nám však chcelo, však? ... trošku spraviť niečo pre druhého.
Nezabúdaj, že po tebe príde parkovať niekto iný. Viem, je ťažké konať niečo pre druhého - len tak z radosti a lásky... Alebo aj preto, aby sme odstránili trošku nervozity z tohoto nepokojného sveta...