A práve príroda je miestom, kde mnohí z nás nachádzajú únik. Nie zo strachu, nie z úzkosti a dokonca ani nie z nudy. Nachádzame stratené... Už nás viac nelákajú klenoty "chrámov konzumu", lacné letenky a niekedy aj prehnané cestovanie. Netúžime po kvalitných fitkách, špičkových wellness centrách alebo posedení v luxusnej reštike. Niekto by možno namietal, ale posledné dni mnohí z nás túžia prežívať tie najobyčajnejšie veci - tak dávno zabudnuté a pokladané za samozrejmosť.
Aby som veci uviedol na pravú mieru, nechcem byť patetický suchár ani škrupulózny moralista. Veď na návšteve fitka, wellnesu, cestovaní alebo posedení pri dobrom jedle nie je nič zlé. Aký však bol môj hodnotový rebríček?
Ako často som nebol nablízku tým, čo to potrebovali - úplne najbližším. Plán bol ísť si zaplávať alebo nakupovať. Však pomoc iným alebo moja potrebná prítomnosť počká...
Dnes nemám kam ísť plávať a pre bezpečnosť ani nemôžem prísť navštíviť svojich rodičov alebo priateľov v domove dôchodcov. Takýchto a podobných príkladov nájde dozaista každý vo svojom živote mnohorako.
Príroda, na ktorú som tak často nedbal. Nevnímal som to šťastie, že bývam na mieste, kde je to k jej kráse len na skok; a to hneď z oboch strán mesta.
Táto príroda mi posledné dní dáva radosť zo života. Môžem v nej dýchať čistý vzduch a to dokonca bez rúška. Je miestom pokoja, fitness centrom bez limít. Je lekárom tela a duše.
Pripomína nám, že aj keď všetko načas zastalo a žijeme dobu, o ktorej sa nám nesnívalo ani v najhoršom sne, život beží ďalej.
Bzučiaca armáda včelích robotníčok je toho jasným dôkazom...
