Keď chorý pomáha chorému

Autor: Marek Strapko | 30.3.2020 o 11:07 | Karma článku: 5,00 | Prečítané:  279x

Volal mi zúfalý - len prednedávnom sa pokúsil o samovraždu. Hľadá zmysel života a ten nachádza aj v pomoci tým, ktorých má okolo seba. Je príkladom pre mnohých z nás.

Môj priateľ je obyvateľom domova sociálnych služieb. Izolácia, bez priamych návštev, je rovnako zaťažkávajúcim obdobím pre mnohých ľudí, žijúcich v stave konštantnej opatery. Ak sa k tomu pridá psychická porucha, oheň je okamžite na streche. 
Ešteže máme telefóny a internet. To nás nečiní kompletne odstrihnutými od sociálnych kontaktov. Na mnohé z nich sme zabúdali, brali sme ich ako samozrejmosť. Práve preto sú teraz tak vzácnymi. 

Kamarát prežil ťažké chvíle. Nezvládol to a chcel si siahnuť na život. Ocitol sa v psychiatrickej liečebni, kde mu ukradli nový mobil. Tomu sa hovorí smola.
Jedno veľké šťastie však predsa len mal. Pokus o samovraždu mu nevyšiel a ja som ho znova mohol počuť. Znel rovnako ako predtým; z jeho slov takmer nikdy neznie výrazná emócia a na svoj vek premýšľa a rozpráva úplne jednoducho. Aj napriek tomu ma vedia jeho myšlienky povzbudiť a často aj posunúť do hĺbky. 

Naposledy mi porozprával o dôvodoch, pre ktoré chcel skončiť svoj život. Boli natoľko banálne a predsa také časté - nešťastná láska, aj keď iba platonická, dokáže zatriasť psychikou človeka; a to aj zdravého.
Vyčítal si, čo sa pokúsil urobiť. Chce ísť ďalej, chce žiť dobrý život.

Rozhovor bol ťažký. Stál som na balkóne a pýtal som sa okolitých vtákov, čo mu mám hovoriť. Povzbudiť ho, to som chcel. Možno sa mi to podarilo. Čo je však pekné, môjmu strápenému kamarátovi sa podarilo povzbudiť mňa.

Prejavil túžbu robiť dobro a nie zlo. Spýtal sa ma, či je dobro, ak staručkému ležiacemu deduškovi podá pohár vody a chytí ho za ruku. Bol som dojatý. Aký jednoduchý a čistý srdcom je človek, ktorý sa toto spýta!!!
Roztriasol sa mi hlas. Odvetil som, že to je tá najúžasnejšia vec, akú môže konať. Je svedkom dobroty a nádeje tam, kde si smrť často chodí vyberať ďalšie trofeje. Veď sám si často spomeniem na posledné podanie ruky, vrúcny pohľad staručkých očí a telefón, že dotyčný nás opustil. 

Možno nemáš vycibrený intelekt, ani nie si mentálne zdravý, ale aj tak nás vo veľa veciach prevyšuješ.

Díky kamoš - bojuj a nikdy sa nevzdávaj!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?