Tam som odrobil 38 rokov a 105 dní...

Autor: Marek Strapko | 5.4.2020 o 10:37 | Karma článku: 6,89 | Prečítané:  2424x

Zdôveril sa nám s úplnou istotou. Neostal tak nič dlžný zvykom starších ľudí spomínať; zasmiali sme sa na tom. K starším ľuďom to jednoducho patrí.

Pôvodne sme nechceli stretnúť nikoho. Špeciálne opatrenia sa týkajú všetkých nás a aj keď mnohí ich nerešpektujú, rodinne sa aktívne stretajú, prípadne organizujú hromadné opekačky a grilovačky (videli sme nejednu), strach z medveďa nás premohol a vrátili sme sa z cesty lesom. 
Rozhodli sme sa prebádať jednu z odľahlých dediniek, ktorá, ako sme neskôr zistili, bola rozťahaná !ako babkine trenky". 
A práve tam nás, tesne na jej konci, stretol milý deduško. 

Bol o niečo straší ako môj otec - takmer sedemdesiatnik, ale podobal sa mu svojou zhovorčivosťou. Rúško na tvári neriešil. Počas svojho života sa, ako sme sa mali o chvíľku dozvedieť,  nadýchal riadneho humusu, takže nejaký vírus ho zrejme netrápi. Ale zas na druhú stranu, dedinka bola na ulici vyľudnená. Za to dvory sa hemžili aktivitou - povinnou aj nepovinnou.

Deduško sa typicky spýtal odkiaľ pochádzame. Hneď ako sme spomenuli naše rodné mesto, spomenul si na roky ťažkej práce v hutných závodoch. Je naozaj sranda, že so staršími ľuďmi sa vždy dobre pokecá o ich minulosti. Poznám to veľmi dobre. Všetci priatelia z domovov dôchodcov, prípadne starší v mojej rodine radi spomínajú. Niekedy sa zdá, že je to tá jediná vec, ktorá im skutočne v živote robí radosť (samozrejme po návšteve blízkych alebo priateľov).

Chvíľku sme ešte debatili (samozrejme z bezpečnej vzdialenosti). Deduškovi sluch slúžil dobre, čo bolo pre nás prekvapením. Počas tých 38 rokov a 105 dní v hutnom závode si užil hluku do sýtosti. Využil som znalosti lokálneho človeka a popýtal sa na hory navôkol. Rád som tam totiž jazdieval na bicykli - už som začal spomínať aj ja!!!
Bol som mierne dezorientovaný a deduško len skonštatoval, že to moje bicyklovanie už muselo byť poriadne dávno. Poukazoval prstom a pomenoval pohoria a potom sme sa rozlúčili. 
Na spiatočnej ceste už sedel na dvore pri veľkom dome. Zakýval nám...

A my sme si uvedomili, aké dôležité a krásne je, ak môžeme medzi sebou komunikovať. Starším ľuďom to v tomto období chýba dvojnásobne.

Ak ich práve teraz nemôžeme stretať, zavolajme im. Nezabúdajme na nich. Zaslúžia si to!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?